Kam chceme, aby Slovensko išlo?

Práve som chcel napísať článok o ideovom smerovaní Slovenska a jeho politických strán. Zdá sa však, že ma predbehol niekto iný a popísal to veľmi podobne, ako som chcel. Mám síce výhrady voči hlavnej osobe daného inštitútu, ale myšlienka toho článku sedí.

Pozor, nehovorím o tom, že nám chýba ideológia. Chýbajú nám dlhodobé ciele. Stanovujeme si len krátkodobé, a keď ich dosiahneme, tak sa zastavíme, aby sme uvažovali nad ďalším cieľom. Takto to u nás ide od deviatim k piatim, v podstate žijeme len zo dňa na deň, prežívame. Ak si nebudeme dávať ciele na 3-4 kroky dopredu ako v šachu, stratíme aj motiváciu.

To súvisí s tým, ako politici ohlasujú svoje ciele. Ak povedia, že potrebujeme tu a teraz poraziť korupciu, nie je to v poriadku. Pretože potrebujeme poraziť podstatu, nie podružný kašeľ. Matoviča včera napríklad napadlo, že by sme mali mať ďalšiu protikorupčnú jednotku a ministerstvá by mali strážiť novinári. Tí novinári z médií, ktoré všetky patria oligarchom? Na tento mimoriadne zlý spôsob rozkladu štátu mu odpovedali samotní ľudia z médií v zmysle, že riadenie je Matovičova zodpovednosť, nie novinárov.

Zároveň je u nás problém, že ak aj politik ohlási dlhodobý cieľ, ľudia ho nechápu a vysvetľujú si ho ako krátkodobý. Napríklad 13-te dôchodky, dvojitá kvalita potravín, okrádanie zdravotníctva cez zdravotné poisťovne. Ak to politik povedal, tak vytýčil cieľ, ktorý sa pri snahe a vhodných okolnostiach podarí dosiahnuť o 15-30 rokov. Na tomto cieli musí pracovať nielen politik, ale celý štát vrátane jeho obyvateľov.

Je to aj preto, lebo Slovensko je historicky chudobné územie, ktoré nikdy nemalo stanovené ciele ani vlastné elity. Buď boli nemecké alebo české. Navyše sme k elitám vzhliadali ako k niekomu cudziemu. Nie k niekomu, kto mal výjsť z našich radov. Ak sa u nás niekto šikovný objavil, pretože nie sme hlúpy národ, boli to vždy len jednotlivci. Polyhistori, nadaní ľudia, ale vždy len jednotlivci. Nie spolupracujúca skupina.

Ak sa z tohoto chceme dostať, tak popri muklovaní a splácaní hypotéky si musíme o polnoci vyčerpaní sadnúť za knihy a začať sa učiť. Bez tohoto sa to nezmení a vždy budeme riadení niekým iným. Vždy budú naše elity dosadzované odinakadiaľ, nebudú naše vlastné. Potom sa stane, že ľudia miesto učenia sa robia všetko iné a následne idú voliť z recesie šaša. Alebo z nevedomosti niekoho, kto nás chce po x-tý raz predať. Takto si navzájom kazíme život. Skapala mne, nech skape aj jemu?

Slovensko rezignovalo na vzdelanosť. Vidím to ako jazykár, nemčinár. Je to ťažký jazyk, vyžaduje si námahu. Premrhali sme posledných 20 rokov tým, že sme tento jazyk úplne zavrhli. Kľakli germanistické katedry na našich univerzitách a všetci sa preorientovali len na angličtinu. Každý si to zjednodušuje, veď sa aj s Nemcom dohovorím po anglicky. Potom sa stane, že ide nejaká VÚC na výstavu do Rakúska propagovať Slovensko. V delegácii sa nájde jediný podnikateľ, ktorý má materiály v nemčine. Ako chceme zlepšiť turizmus u nás, ak nevýjdeme v ústrety budúcim návštevníkom? My nemôžme ako malý štát ignorovať naše okolie a orientovať sa len jedným smerom. Zažili sme to v socializme a rovnakú chybu robíme aj dnes. Nemôžme sa hodiť len na angličtinu, len na EÚ, len na USA, len na Čínu. Skutočne sa musíme orientovať na všetky strany.

Niekto si povie, prečo by som sa mal učiť jazyk krajiny, ktorá sa náš snaží riadiť, ktorá nám škodí, ako napríklad Rakúsko. Presne preto by som sa ho mal učiť! Ak nebudem poznať jazyk svojho súpera, nikdy s ním nevyhrám. A nejde teraz o to, aby sme porazili našich súperov. Ide o to, nenechať na sebe káľať drevo, byť v rovnocennom postavení. Žiaden nacionalizmus a bitie sa do pŕs či nadradenosť. Chceme len tu žiť a žiť tu normálne. Inak sa to nedá dosiahnuť, len vzdelaním, vytvorením vlastných elít a dlhodobými cieľmi. Nie kopírkárom, vlekárom či kopou absolútnych nováčikov na vládnych postoch. Začať môžeme aj tak, že skúsime zistiť, ktorí politici a strany pracujú s dlhodobými cieľmi. Nie je ich veľa, zrátate ich na prstoch jednej ruky. Keď chcete presadzovať dlhodobé cieľe, potebujete skupinu ľudí, ktorých spája myšlienka. Nie hnev alebo mocenské záujmy. Myšlienku ani dostatok ľudí nemajú ani Matovič, ani Kollár, ani Kiska a v podstate ani Sulík. Viď nápady s novinármi či tvorením nových ministerstiev. Tieto strany nemajú dlhodobé ciele ani myšlienkové smerovanie. Matovič to má v samotnom názve, nezávislé osobnosti. Na naplnenie cieľov jediný vodca či mesiáš nestačí. A ciele spolu s myšlienkovým smerovaním nie sú žiadne akademické reči, ale nadradený proces riadenia spoločnosti a štátov.

Mimochodom, aké máte dlhodobé ciele? Ciele na 2-3 generácie dopredu? Napíšte mi prosím do komentárov, rád si ich prečítam.

Foto: od Startup Stock Photos z Pexels

Bol článok zaujímavý? Pošli ďalej

4 komentáre k “Kam chceme, aby Slovensko išlo?”

  1. Ak si najprv odpovieme na otázku nakoľko sme samostatný a svojprávny štát, tak potom môžeme začať hľadať odpoveď na otázku z nadpisu článku. Obsah článku odhaľuje viacero prekážok, ktoré máme „zabudované“ v našej ústave a legislatíve, a bez ich zmeny sa budeme stále motať dokolečka, a s detskou naivitou donekonečna očakávať „zázrak“ od novozvolených tvárí…

    Súčasný systém politických strán „nepraje“ objavovaniu skutočných elitných jedincov ani stanovovaniu dlhodobých cieľov krajiny, nehovoriac o politických kotrmelcoch a čistkách v štátnej správe po každých voľbách. Ako je známe, samotný „homo politicus“ v sebe koncentruje väčšinou negatívne vlastnosti sústredené najmä na uchopenie a udržanie moci. A situácia s totálne previazanou vládou a parlamentom politickým stranám vytvára ideálne prostredie na rozkvitanie korupcie…

    Riešenie vidím v nezávislom poslaneckom zbore, zostavovanom z najlepších jedincov v jednomandátových volebných okrskoch, ďalej v trvalej vláde (a celej štátnej správe – samospráve) zloženej zo skutočných nezávislých odborníkov, ktorá bude dôstojnou „opozíciou“ poslaneckému zboru, a tiež v nestrannej akadémii vied, kde budú pracovať špičkoví vedci na otázkach dlhodobej budúcnosti Slovenska…

    Na prvý pohľad dosť zásadný zásah do súčasného „politického mechanizmu“, ale bez podstatných zmien nevidím „svetlo na konci tunela“… Podrobnejšie o analýze systému a návrhu možných zmien píšem v dokumente na stránke http://www.demokracianahlas.sk/dokument/

    1. Súhlasím, ale dopĺňam, že na toto všetko potrebuješ kádre, čiže lidi… Vtedy sa objaví otázka, odkiaľ ich zobrať, keď vieme, ako sa posledné desaťročia potáca naše školstvo. Výsledok je, že mladí potom volia buť Kotlebu alebo Trubana, čo sú len dve strany jednej a tej istej mince.
      Takže nie reforma politického systému, ale práca s mládežou a jej vzdelaním je nadradený proces, ktorý nemôžeme preskočiť (samozrejme, že musíme pracovať na všetkých prioritách, ale najmä na tých vyšších).

      Politici, odborníci aj elita budu len takí, aký je aj národ sám. Keby boli lepší, tak aj národ je lepší.

  2. Jednoznačne, ten „zošup“ vzdelávania je hrozný, ale mám pocit, že to je problém typu „čo bolo skôr“ – vajce alebo sliepka… Lebo pokiaľ nebudeme mať lepší systém, tak politici sa nebudú trhať za lepšie vzdelávanie…
    Možno som sa v predchádzajúcom príspevku nie celkom dobre vyjadril, len som chcel povedať, že pri súčasných voľbách predložených straníckych „vytunených pandrlákov“ tomu zodpovedá aj výsledok – ľudia vyberajú emocionálne medzi mediálnymi marketingovými produktmi, aj mladí, aj starí…
    Ale ak budú voliči hľadať svojho jediného kvalitného poslanca vo svojom najbližšom okolí (volebnom okrsku!) tak následne pri zostavovaní poslaneckej pyramídy zdola sa kvalita musí objaviť… Gaussova krivka normálneho rozloženia nepustí… :o)

    1. Rozumiem, čo si chcel povedať. Len pre mňa to nie je fiktívna úloha vajco/sliepka. Táto úloha má len jediný cieľ, dezorientovať človeka v rozmýšľaní. Pracovať sa musí na všetkých problémoch, aj keď postupne. Nemôžeš pracovať len na volebnom systéme, pokiaľ nenaučíš ľudí ako ho používať a na čo je dobrý.

      Myslím si tiež, že to vzdelanie bolo skôr ako volebný či politický systém. Aj preto, lebo je to najdlší proces, ten strom musíme sadiť teraz a správne, aby sme mali o 30 rokov tieň. Volebný systém vieme zmeniť za rádovo kratší čas. A ďalšia vec, ten systém zmeníš len tak, že dostatočne vzdelaná masa ľudí zatlačí na politikov a donúti ich zmeniť ho. Jednoducho, aj keď ryba smrdí vždy od hlavy, napriek tomu by sme sa mali snažiť o to, aby aj ten najposlednejší zamestnanec a občan mal informácie a vedel ich použiť pre dobro seba a zároveň celej spoločnosti. Aj keď to bude len upratovačka.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *