Voľby na Slovensku

Koho voliť? Krátka odpoveď neexistuje, rovnako ako neexistuje ani jednoduché a rýchle riešenie.

Ak sa chceme pozrieť na našu politiku, musíme sa pozrieť na jej začiatky. To, v čom žijeme dnes, má svoj základ napríklad aj v banditizme a vybuchujúcich autách nemeckých značiek v rokoch 90-tych. Prežili sme rovnako divokú privatizáciu, pretože štát je vraj zlý hospodár. Predalo sa všetko a stratili sme všetku zdrojovú stabilitu. Dnes nekontrolujeme nasledovné oblasti štátu:

– nemáme vlastnú menu,
– nevlastníme banky,
– nemáme potravinovú sebestačnosť,
– nevlastníme priemysel,
– nemáme kontrolu nad zdravotníctvom,
– nevlastníme médiá,
– legislatívu nám určuje v mnohých oblastiach Únia,
– nepatria nám ani energie.

Mochovce nám sabotujú Taliani a ledva-ledva sme v arbitráži získali späť Gabčíkovo. Je to akoby ste viedli auto, kde máte miesto volantu kliešte, žiadnu prevodovku a chýbajú vám niektoré pedále. Plus veziete pasažierov, za ktorých máte zodpovednosť. Štát bez zdrojov nie je samostatným štátom. Sme kolóniou. Politicky aj ekonomicky, neurčujeme zásadné veci v našom štáte. Po rokoch vidíme konečných užívateľov výhod, ako sa to dnes pekne zvykne nazývať v protikorupčnom zákone. Vidíme, v koho rukách skončil priemysel alebo v koho prospech bolo zničené naše hospodárstvo. A potom si s prečítame výročnú správu rakúskej národnej banky. Tá konštatuje, že slovenské dcéry rakúskych bánk majú na Slovensku najvyššiu ziskovosť a najväčšiu disciplínu splácania úverov spomedzi celej strednej Európy. Radosť tu podnikať. Tam sú tie odtekajúce peniaze, ktoré nám chýbajú.

Na pozadí týchto informácii sa dívam aj na politiku. Ani tá nie je samostatná, je viazaná na mocenské záujmy silnejších. Dnes je módne hovoriť, že je viazaná aj na korupciu. Korupcia však nie sú obálky a fľaše koňaku. Skutočná korupcia točí násobne väčšie peniaze a vždy nepriamo. Ty mi spravíš službu a ja ju oplatím tvojmu kamarátovi. Korupcia nie je ale problémom Slovenska a Slovensko nie je mafiánsky štát. Korupcia je súčasťou kapitalizmu ako takého. Korumpuje moc, nie peniaze. Všetko má vyriešiť trh (lebo štát je zlý vlastník…), ale prečo potom ešte stále existujú kartelové dohody a prečo veľké firmy neplatia dane? A prečo Oxfam aj svetové fórum v Davose každý rok vykrikujú, že nožnice nerovnosti medzi bohatými a chudobnými sa neustále roztvárajú?

Základom je teda rozdelenie moci a sfér vplyvu vo svetovej politike. Dnes žijeme v technologickej dobe a napriek informačnej potope nemožno informácie zastaviť. Aj preto sa štáty strednej a východnej Európy začali prebúdzať a zistili, že nemajú dosah na vlastné životy. Pretože majú historickú skúsenosť, vedia porovnať systémy a zažili obrovské zmeny. Dnes sa snažia spojiť sa a presadiť aspoň niečo málo, napríklad boj proti dvojitej kvalite potravín. Čo sa nakoniec stalo? EÚ prijala bezpohlavný zákon. Mimo iného aj preto, lebo Rakúsko ako predsedajúca krajina Rady Európskej únie vypustilo dvojitú kvalitu potravín spomedzi nekalých obchodných praktík. Ako je možné, že Rakúsko hrá vyššou kartou než všetky štyri krajiny V4?

Keď už sme pri tých potravinách, pozrime sa, ako to celé začalo. Pamätáte na Jahnátka, ktorý tému potravinovej sebestačnosti otvoril ako prvý? Viete kedy to urobil? Pred takmer ôsmymi rokmi. Myslíte, že to spravil len tak, z mosta doprosta? Žiadna bitka sa nezačne tak, že si niekto niečo len pomyslí. To znamená, že to vyhlásenie muselo mať niekoľko rokov príprav. Potom sa chvíľu nič moc nedialo, téma sa tu a tam znovu objavila, udržiavali ju pri živote. Neskôr sa štáty V4 spojili a začali ju pretláčať spoločne. Ale tiež až vtedy, keď nastala na to príhodná chvíľa. Toľko a ešte dlhšie trvá, kým sa presadia takéto “okrajové” problémy. Okrajové sú preto, lebo riešia len našu ekonomickú emancipáciu. Očakávať teda zázraky od jednej vlády a jej 4-ročného vládnutia je absolútne naivné. Dôležité procesy v štáte trvajú 15 a viac rokov. 15 rokov sústredenej práce.

Napriek tomu si ale ľudia stále myslia, že naši politici mali urobiť to alebo ono. Prípadne nechápu, prečo v zahraničí hovoria iné veci ako doma. Nemôžete si dovoliť ísť do otvoreného konfliktu, pretože ním nikdy nič nevybojujete. Tým skôr, ak nevlastníte takmer nijaké zdroje na takýto konflikt a všetky páky drží v rukách vaša protistrana.
Rovnako zvláštne sú očakávania ľudí v prípade regionálnej politiky. Idú a zvolia si 30-ročného primátora, bez skúseností či vzdelania. Podstatná otázka je, či by rovnakého človeka nechali riadiť firmu s obratom 76 miliónov Eur (čo je rozpočet väčšieho mesta). Jednoducho povedané, emócie do politiky nepatria. Ak ich tam niekto dáva, potom len s tým zámerom, aby ľudí rozoštval. Alebo im znechutil politiku.

Problémom Slovenska nie je teda ani korupcia ani konkrétni politici. Problémom je, že u nás každé 4 roky trháme kormidlom. To znamená, že každé 4 roky sa na každom ministerstve zmení ešte aj tá posledná upratovačka. 2 roky trvá štátnemu úradníkovi, kým sa zorientuje, ďalšie 2 kým vôbec začne uvažovať, čo s tým. A potom sa stane, že ste v branži 15 rokov a musíte tomu úradníkovi vysvetľovať to, čo by mal povedať on Vám v metodickom pokyne k zákonu. Životne dôležitej informácii, ktorá vás môže stáť pokutu alebo právne problémy. Keď ste v branži takto dlho, poznáte každého a viete presne odhadnúť, kto je a kto nie je odborník. Keby sa každý zastal tých úradníkov, ktorí sú skutočne na správnom mieste, keby každý trval na tom, aby ho zmena vlády nevystriedala, vtedy by sa niečo mohlo pohnúť ďalej. Pretože dôležité procesy v štáte trvajú 15 a viac rokov.

Ďalší príklad je školstvo. Roky počúvame sebamrskanie, ako sme na tom zle, akí sme nevzdelaní chudáci. Je to rovnaké tvrdenie, ako že sme mafiánsky štát alebo že štát je najhorší vlastník. Hovoria ju rovnakí ľudia. Nuž a potom sa dozvieme, že pred X rokmi sa u nás kompletne zmenili učebné osnovy aj učebné plány. Tohtoročné výsledky po tom dlhom čase priniesli prvé ovocie – zvýšenie vzdelanosti. Stačí si len spočítať, koľko trvá vzdelanie jedného človeka. Znovu sa dostaneme k dlhej dobe. Teraz dajte ruku na srdce a povedzte, kto z vás plánuje na 15 rokov dopredu. A kto z vás na 2-3 generácie dopredu?

S touto optikou sa pozerám na voľby. Hovorí sa, že to nie je manželstvo. Ale vo svojej podstate to je viac, pretože v tomto štáte som sa narodil a tu chcem žiť. Budú tu s veľkou pravdepodobnosťou žiť aj naše deti. Nemôžme sa všetci nahrnúť do Bratislavy, lebo len tam sa vraj dá uchytiť. Rovnako, ako nemôžeme všetci ujsť na Západ.
Na voľby sa pozerám aj s veľkou porciou pamäte. Lebo len vlastná pamäť a skúsenosti vám pomôžu vybrať si vhodnú stranu. Nie volebná kalkulačka, ktorú naprogramoval niekto iný. Nie prieskum, ktorý si rovnako dal niekto iný vyrobiť. Tiež som ako mladý volil Dzurindu a Kisku. Uveril som médiám a politikom, že štát je zlý. Logickým vyústením bolo, že som odišiel do cudziny. Aby som tam bolestne prišiel nato, že škaredo kecali. A že tam tráva nie je zelenšia. Problémy treba riešiť tu a často aj s ľuďmi, s ktorými sa zdanlivo nedá na ničom dohodnúť. Prešiel som si aj obdobím, kedy som nevolil. Z trucu. Nikoho som tým nevytrestal. Naopak, legitimizoval som politikov, ktoré mali už beztak mizerný mandát. Zmena prišla až vtedy, keď som si uvedomil, že štát nie je zlý. Pretože štát som aj ja. Platíme dane, pracujeme, vychovávame dieťa a riešime ďalšie životné situácie, ktoré prináša život po štyridsiatke.

Koho budem voliť v týchto voľbách? Jednoznačne Smer a Fica. A voliť ich budem s vedomím, že každá jedna strana, aj táto, začína s pozadím oligarchov či iných záujmových skupín. Nevolím ich pre osobné sympatie, ani pre predvolebné sľuby. Voliť ich budem pre kontinuitu. Vyššie som písal, že trvá minimálne 15 rokov, kým sa nejaký proces ukáže a začne prinášať aké také ovocie. Takto to vidím aj so stranou. Čo začne ako projekt záujmových skupín sa po čase vyžije a nahradí ho iná. Pritom záujmové skupiny často podporujú všetky strany sporu alebo politického spektra. Ako poistku a vyhrajú vždy.

Keď začali médiá písať, že od Smeru sa odvracajú oligarchovia, spozornel som. Keď ho začali okydávať kompletne všetky médiá (paradoxne vlastnené oligarchami), spozornel som ešte viac. A spomenul som si na prednášky, ktoré mával Fico, keď sme boli s manželkou vysokoškoláci. O potrebe sociálneho štátu hovoril už vtedy. Figu sme tomu vtedy rozumeli a bolo nám to na smiech. Boli sme presvedčení, že nám patrí svet a že každý dokážeme všetko. Dnes rozumiem, že presadiť hoc aj malé veci v stave kolónie je ťažké. A chápem aj to, že nemôžete ísť do otvoreného konfliktu, lebo vás jednoducho vymenia.

Dnes si myslím, že najdôležitejšie sú tri konkrétne oblasti štátu: doprava, regionálny rozvoj a školstvo. Doprava, pretože bez infraštruktúry budú mať ľudia ďaleko do práce. To im zhltne more času, ktorý nebudú vedieť využiť pre rodinu alebo svoj ďalší rozvoj. Plus ich to okradne o peniaze, ktorých nezarobia veľa. Regionálny rozvoj preto, aby sa nezväčšovali rozdiely v rámci štátu. Nerovnomerné rozdelenie zdrojov a bohatstva plodí len problémy. A na záver to najdôležitejšie, školstvo. Nemá to byť služba. Každý má dostať maximum možného vzdelania, aby vedel riadiť svoj život a vedel sa správne rozhodnúť. Keď počúvam opozíciu, počúvam len o premiérskom kresle, prípadne o tieňových ministroch financií či vnútra. Ministerstvo sociálnych vecí nechce nikto.

Nechcem štát, ktorý ma bude vodiť za ručičku. Ale chcem štát, ktorý sa bude vedieť postarať o svojich občanov a bude mať na to aj nástroje či financie. V režime kryptokolónie sa to nestane. Preto som sa tešil, že náš štát získal v arbitráži naspäť Gabčíkovo. A nefňukal nad právnikovou odmenou, ktorá sa splatí už po roku prevádzky. Neteší ma, že nám následne Taliani sabotujú Mochovce aj Višňové. Ale aj to raz isto prekonáme a “talianska stopa” stratí na sile. Preto som sa tešil, že sa téma potravín dostala konečne na európsku pôdu. Aj keď ju nakoniec odsabotovali naši najbližší susedia. A preto som neskákal na námestí s odznačikom, keď som videl, ako dopadli podobné skákania na Blízkom východe, vo Francúzsku či na Ukrajine.

Som zato, aby sa tu konečne prestalo trhať každé 4 roky kormidlom. Som zato, aby sa na ministerstvách nemenili odborníci len kvôli straníckym tričkám. Som zato, aby sme to prinútili pracovať týchto existujúcich politikov. Lepších nemáme a vymeniť ich môžme leda tak za väčšieho mafiána spoza hraníc. Som aj za boj proti korupcií, ale nie selektívny. Pretože dnes je len nástrojom na odstraňovanie nepohodlných. Stačí sa pozrieť, kto najviac tlačí na ten urputný boj. Zopár mimovládok a zahraničné zdroje, ktoré majú pochybné financovanie z iných vlád. K tomu všetkému sa nálepkujú ako „nezávislí“. Vraj nezávislí boli aj niektorí primátori a poslanci, ktorí dnes figurujú na kandidátkach vznikajúcich strán. Nezávislí sa nazývajú aj novinári, ktorí pracujú pre úplne konkrétne záujmové skupiny a oligarchov.

Ak sa mám vo voľbách orientovať, ktorého politika či stranu voliť, nemôžem sa predsa rozhodovať podľa médii, ktoré im patria. Nie, ak tí istí oligarchovia otvorene alebo skryto financujú strany. Bolo by to ako poslať capa strážiť záhradku s kapustou. Orientovať sa môžem len na základe vlastnej pamäte, vlastného úsudku, rodiny a konkrétnych výsledkov práce politikov. Nie na základe filmov alebo uniknutých videí s očividným načasovaním.

V niečom však musím dať za pravdu opozícii a médiám, ktoré ju nekriticky obhajujú. Pellegrini nie je zmena. Je predstaviteľom liberálnej časti strany. Krásne sa to prejavilo v údajnej rebélií z Košíc. Vtedy sa ozvalo pár miestnych činovníkov, ktorým bolo dovtedy dobre, kým sa viezli. A keď to nešlo, tak prvé čo im napadlo, bolo napísať list do Denníka N. Je viac než jasné, že z ich vlastnej hlavy to zrejme nebolo. A rovnako veľa vypovedá, komu adresovali list – ultraliberálnemu denníku v majetku oligarchie, ktorá sponzoruje opozičné strany a kandidátov. Vietor fúka od Rašiho, Pellegriniho, Kažimíra a im podobných. Zrejme sa opýtate logickú otázku, prečo ich Fico nevyhodí? A na základe čoho? Koľko podvraťákov aj vo firmách dokáže vyduriť slušných kolegov? Ak by ich vyhodil, bol by navyše za despotu. Mimochodom, rakúsky kancelár Sebastian Kurz pred dvoma rokmi ako 30-ročné ucho položil nôž na krk vlastnej strane a dal si 7 podmienok. Predsedníctvo mu ich schválilo. Mimo iného má Kurz tzv. Durchgreifsrecht. To znamená, že má právo veta na všetky kandidátky strany. De facto sa stal zvrchovaným pánom strany. Viete si predstaviť, že by toto spravil u nás Fico? Viete si predstaviť ten hukot médií? A o Kurzovi ste sa dozvedeli? Ten si veselo odpinkol svojho koaličného partnera a dnes vládne opäť, silnejší než kedykoľvek predtým.

Preto si myslím, že nepotrebujeme liberálnejší Smer. Ak sa mi nepáči Smer v tejto podobe a chcem pomôcť dostať ho späť na normálnu koľaj, použijem krúžkovanie. Jedine s ním sa dá obísť existujúci zlý systém jedného volebného obvodu. A krúžkovaním poskytneme politikom oporu, ktorú následne nebudú musieť hľadať tam, kde by nikdy nemali. Či nemám strach podporiť stranu, ktorá je tu 20 rokov? A vy nemáte strach zvoliť niekoho, o kom nič neviete?

Foto: Pixabay z Pexels

 

Bol článok zaujímavý? Pošli ďalej

2 komentáre k “Voľby na Slovensku”

    1. Zhrnme si fakty: redakcia Aktuality neposkytla dostatocnu ochranu svojmu investigativnemu novinarovi. Bol to elev, dieta, takze mal svojho nadriadeneho, ktory ho zasoboval informaciami a tipmi. Nepracoval na vlastnu past. Ked zamestnavatel neda zamestnancovi ochranne prostriedky a tomu sa stane uraz, je to na riesenie Inspektoratu prace a sudov. Tu Kuciak publikoval pod vlasnym menom a s fotkou vedla mena. Prepacte, zodpovednost je na rukach zamestnavatela. On zadava pracu, pracovnici si nerobia pracu svojvolne. Ak robia, je to uz iny problem.

      Druha vec – „talianske“ problemy sa zacali potom, ako stat dupol na ENEL. Treba sa najprv pozriet do spisu Gorila a pozorne si ho precitat. Ako sa privatizovalo a kto privatizoval. Odpovedou a zaroven uplne prvou tezou po vrazde boli Taliani. To hovori jasnou recou. Vzdy sa ako novinar pozeram, kto uverejnil informaciu ako prvy, pretoze je to indikator, odkial vietor fuka.
      Rovnako jasnou recou hovori sabotaz Talianov v Mochovciach a v tuneli Visnove. Tento bordel sa tu spustil, ked sa nas stat zacal aktivne branit. Ked ziskal spat Gabcikovo, ked zacal tlacit na potieranie dvojitej kvality potravin, ked zacal riesit cicanie zdravotnictva cez poistovne. Pozrite si, ake boli vtedy reakcie ludi na snahu o jednu poistovnu. Kto sa prvy ozval, ze je to zly napad. A kto sa prvy ozval na Gabcikovo a vytiahol odmenu pravnika? Toto su veci, ktore hovoria jasne, kto ma ake umysly.

      Nebat sa, ale byt informovany. Je to ako ked sa nasi davni predkovia bali blesku, lebo nevedeli, co to je. Dnes tu informaciu mame. Vzdelanie a moralka, toto jedine potrebujeme k zivotu.

Napísať odpoveď pre Viktor Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *