Prečo sa nám nedarí postaviť sa na nohy – 2. časť

V predošlom článku na túto tému som zhrnul, že sme príliš malý štát a máme príliš veľa vonkajšieho riadenia. Dnes sa na tento problém pozriem z hľadiska dejín a hlbších príčin.

Za podstatný problém našich obyvateľov považujem trvalú a historickú chudobu. Od čias minulých, keď odtiaľto odtekali tony drahých kovov až po dnešok, kedy od nás odtekajú dividendy aj ľudský potenciál. Napriek drahým autám, opraveným domom a plným obchodom si myslím, že sme chudobní. Nielen na úrovni jednotlivých ľudí, ale aj na úrovni štátu. Stačí sa pozrieť, ako vyzerajú nemocnice, školy, naši starkí, ruiny fabrík ale trebárs aj policajné stanice. Stačí sa pozrieť, koľko otcov, matiek a už aj detí odchádzalo doteraz preč zo Slovenska.

Chudoba následne spôsobuje hanbu. Hanba je zasa zodpovedná za nízke sebavedomie a povestnú služobnosť nášho národa. No a od hanby a slabého sebavedomia je to len na skok k túžbe po obohatení a aj ku korupcii. Chudoba je príčinou vysťahovaleckých vĺn vtedy aj dnes. Lenže stále platí, že chudoba cti netratí. Ak nekradnem, žijem poctivo a čisto, som človekom, potom sa nemám pred nikým za čo hanbiť. A už vôbec nie pred susedstvom, ktoré je na tom rovnako ako ja sám.

Ruka ruke s chudobou tu beží vytrvalá kampaň, ktorá túto hanbu nelieči, ale naopak pridáva aj sebamrskanie. Vraj sme mafiánsky štát, vraj to máme v krvi, vraj sme sedláci a podobne. Nič z toho, sme štát ako každý iný. Vrátane korupcie. Pred pár dňami som pozeral na Viasat Nature reláciu Veterinár z Yorkshiru. Tam panička prišla pre svojho psíka, ktorého operovali a ako poďakovanie priniesla doktorovi fľašu whisky. Spoločne sa zasmiali a bolo im dobre. Viete si predstaviť, čo by sa stalo, keby takéto hihihi-hahaha odvysielali z nášho prostredia? Krik a nárek v médiách, akí sme skorumpovaní, ako to máme v povahe. Pretože takto intenzívne je posledné desaťročie pestované informačné pole. Uvediem jeden príklad z praxe, týždenník Trend a jeho príspevok na socialnej sieti:

Trend

Všimnite si vetičku – „Slovensko podráža stratégiu, ktorá bola robená práve pre malé a slabé krajiny EÚ“. Takto sa vytvára ilúzia, že sme nevďační, lebo veľkí sa nás snažia zachrániť. Realita je taká, že stratégia, ktorá zlyhala, sa nedá podraziť!Je prejavom zdravého rozumu a sebaobrany takúto stratégiu opustiť čo najskôr. Ďalším dôkazom je konanie Rakúska a Dánska, ktoré si idú zabezpečiť vakcíny spoločne s Izraelom. Zároveň uvažujú aj o ruskej vakcíne a riešia tiež možnosť, ako vyrábať vakcíny na svojom území. Je to všade a je to dlhodobé „očkovanie“ pocitom trvalej hanby.

Nepomáhajú tomu ani tí, ktorí sa vysťahovali preč zo Slovenska. Buď sú tam tak krátko, že nestihnú zažiť na vlastnej koži, že korupcia je za hranicami podobná ako u nás, v niektorých ohľadoch dokonca obludnejšia. Jednoducho len zarobili peniaze, odmuklovali si svoje, nepoznajú všetky odtienky cudzieho jazyka, ale v danom systéme už nevychovávali svoje deti ani neriešili vážnejšie životné situácie. Boli teda vonku, tvária sa, že to tam poznajú, no v skutočnosti možno poznajú jedno ubytovanie a jedno zamestnanie, možno pár obchodov a parkov v okolí. Nevidia celý obraz, že tráva tam nie je zelenšia.

Druhá skupina sú ľudia, ktorí zostali v zahraničí natrvalo a zažili aj odvrátenú stranu. Pri nich je otázka, či doma priznajú svoj omyl. Že tam je to podobné ako u nás. Resp. že tam majú tiež problémy, len v inej farbe. Že aj tam na dobrý flek potrebujete známosť. Mám takýto príklad vo svojom blízkom okolí a je úplne čerstvý. Takúto skúsenosť mám aj ja sám, keď sme žili takmer 3 roky v Sydney. Ten pozná toho, ten zas toho.
Títo ľudia si svoju vrodenú hanbu vyvážajú aj von, pretože v nich natrvalo zostane pocit, prečo sa v tom zahraničí vôbec ocitli. Môžu sa ho snažiť zatlačiť alebo ignorovať, ale on tam je a zostane. Niekto to možno oddôvodní Mečiarom, iný Ficom, ale skutočnosť je taká, že odišli kvôli chudobe. Chudobe štátu alebo chudobe osobnej.

Takže ešte raz – chudoba cti netratí. To by malo platiť dnes dvojnásobne, keďže nás čakajú neľahké časy. Na druhej strane je dnes už situácia iná a ďalšia vlna vysťahovalectva nám zrejme tak skoro nehrozí. Jednak pre sťažené podmienky vycestovania a jednak preto, že o prácu bude núdza v celej Európe. Nielen kvôli pandémii, ale aj kvôli priemyselnej revolúcii 4.0. Prišiel čas priznať si, že sme chudobní a začať s tým robiť niečo tu doma.

Foto: Agostino Toselli z Pexels a Trend na Facebooku

Bol článok zaujímavý? Pošli ďalej

3 komentáre k “Prečo sa nám nedarí postaviť sa na nohy – 2. časť”

  1. Áno, je to tak. Slovensko je objektom vonkajšieho riadenia na všetkých šiestich prioritách riadenia. To riadenie realizujú západní genetickí zločinci, takže očakávať od nich niečo dobré je nemysliteľné. Aby sme ako národ prežili, musíme si nájsť taký vonkajší subjekt riadenia, ktorý bude náš národ, občanov a štát rozvíjať. Taký je len jeden. Už sme to zažili, treba si len porovnať ako bolo a ako je.

    1. Zabudol som v článku dopovedať, že je zázrak a zároveň aj naše pričinenie, že sme túto chudobu ustáli. Druhá vec je, že české švejkovanie a slovenská služobnosť dnes už nemusia na prežitie stačiť a treba zvýšiť svoje chápanie aj konanie.

  2. Presne pomenované – dlhodobo kolonizovaný cielene okrádaný štát a národ. Odmietame tieto hry, žiadame späť svoje zdroje. Odmietame primitívnu zábavu, ktorú nám predstierajú cudzie i „naše“ meédiá za naše peniaze.

Napísať odpoveď pre Viktor Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *