Napospas osudu boli vydané už skôr, napríklad nástupom sociálnych sietí. Svoje urobila aj pandémia, kde sa na nich vyvŕšili niektoré ustráchané učiteľky a učitelia, ktorí sa razom zmenili na väzenských bacharov. Teraz, po udalostiach na Ukrajine, dostávajú žiaľ ďalšiu vlnu mozgovej masáže.
Keď nastúpil na post ministra školstva B. Gröhling, počul som od skúsenejších kolegov, že jeho prípisy školám vyzerali, akoby nikdy nechodil do školy. Nieto ešte aby mal skúsenosti s riadením v školstve. Podľa toho aj vyzerali školské pandemické opatrenia. Začal zle od samotného začiatku, keď nenechal maturovať pripravených žiakov. Napríklad Rakúsko síce zavrelo školy, ale maturantov zmaturovať nechalo.
Rozklad pokračoval aj počas pandémie a tento rok obnovili maturity, čo je ďalší nepochopiteľný krok. Študenti, ktorí stratili dva a pol roka učenia, majú zrazu maturovať akoby sa nechumelilo. Ministerstvo to opäť vyriešilo po svojom – pridalo študentom 15 minút. Nechcite vidieť, ako sa tvárili maturanti, keď sa to dozvedeli. Rozklad psychiky a rezignácia v priamom prenose. Takéto opatrenie nenavrhne nikto, kto aspoň chvíľu učil. Učiteľ jasne vidí, že keď má niekto okno, tak mu nepomôžu ani 3 hodiny extra. Práve naopak, len v ňom bude rásť frustrácia. Toto by mal vedieť každý, kto aspoň chodil do školy, pretože každý aspoň raz v živote zažil výpadok pamäte. Čakať to od plagiátorov je zrejme márne. Ale bude to aj horšie.
Slovensko má dlhodobo problém s odlivom mladých študentov za hranice. Ministerstvo a teda aj vláda sa rozhodli vyriešiť to v duchu jednoduchých ľudí. Doslova na to hodili balík peňazí. V angličtine je na to výraz „to throw money at„, ktorý znamená, že na problém hádžete bez rozmyslu peniaze bez toho, aby ste sa zamysleli nad vyriešením podstaty. V skratke navrhli, že každý maturant alebo vysokoškolák, ktorý zostane na slovenskej škole, dostane peniaze. Každý šikovný maturant si veľmi rýchlo spočíta, či mu stojí zato táto „štátna korupcia“ alebo viac kvalitnejšia vysoká škola a lepšie možnosti v zahraničí. Srandu si z toho robia už aj karikaturisti.
Žiaľ, v podobnom duchu to pokračuje aj ďalej. Po vzore Európskej únie Slovensko zrušilo všetky spoločné ruské vedecké projekty, výmenné pobyty aj štipendiá. Ušetrené peniaze chce minúť na selektívne zamestnávanie ukrajinských vedcov, učiteľov a študentov. Nehovoriac o tom, že ukrajinských učiteľ na Slovensku bude oslobodený napríklad od dokazovania bezúhonnosti. Áno, môže sem prísť človek so záznamom v registri a učiť. Budú sa po tomto politici a s nimi aj novinári opätovne čudovať, akú náladu to vyvolá v spoločnosti?
Rušenie vedeckej spolupráce je presne na rovnakej úrovni, ako keď orchester odmietne hrať napríklad Čajkovského. Je to prejav nekultúrneho barbarstva. Presne toho barbarstva, ktoré oni vyčítajú Rusom. Ak sa vedci a umelci naozaj hrdia tým, že ich odbor je principiálne apolitický a poznaky spolu s umením nemajú hranice, potom by mali náležite konať a nedovoliť, aby hlúpa štátna propaganda plagiátorov a komikov ťahala našu spoločnosť smerom ku klinickému kreténizmu.
Riešenie
V takomto nelichotivom stave sa momentálne nachádza riadenie nášho školstva. Deti sú doslova ponechané napospas štátnej propagande a vyslovene hlúpym rozhodnutiam jeho predstaviteľov. Časť problémov sa, ako vždy, snažia hasiť samotní učitelia, ale pokiaľ je choré vedenie, tak veľa nezmôžu. Rovnako nemožno čakať od učiteľov, že sa zmobilizujú a vybojujú to za nás. Jednak tu máme prefeminizovanosť školstva (ženy nepôjdu na barikády tak ako muži) a jednak to ani nemôže ležať len na pleciach učiteľov. Zmysel má len to, ak sa dajú dokopy učitelia a rodičia, aby sa spoločne postavili za svoje deti a začali ich konečne brániť. To samozrejme predpokladá, že obe strany sa pozrú najprv do vlastných radov a priznajú si svoje vlastné omyly a zanedbania. Pandémia ich už jasne odhalila – kto učí alebo len posiela materiály a rovnako kto sa učí s deťmi alebo len podpisuje známky a rozdáva zákazy ak dieťa donesie domov horšiu.
Aj preto som kritizoval pripravovaný štrajk učiteľov, ktorý bol zčasti prezentovaný ako štrajk za vyššie platy. Takýto štrajk nikdy nezíska podporu verejnosti a nemá šancu na úspech. Načo robiť veci, o ktorých vopred vieme, že budú neúspešné? Zmysel má urobiť štrajk ZA DETI. Len vtedy sa dokážu občania zomknúť. Keď si uvedomia, čo chcú pre svoje deti. Či z nich chcú mať vygumovaných hlupákov alebo skutočne kriticky mysliace deti, ktoré majú budúcnosť. A s nimi bude mať budúcnosť aj Slovensko ako štát. Nesmie byť našim cieľom posielať vlastné deti preč.
Foto: Public Domain Pictures z Pexels