Eurovoľby u nás trpia chronickým nedostatkom účasti. Aj to je jeden z dôvodov, prečo by sme to mali zmeniť. Nie však ten hlavný.
Pointu som načrtol už v samotnom nadpise článku, preto ju teraz rozpíšem. Pred dávnymi rokmi u nás prebehla reforma verejnej správy, resp. územného členenia. Namiesto troch veľkých krajov máme dnes 8 vyšších územných celkov. Na ne štát preniesol 4 kompetencie – školy, dopravu, zdravotníctvo a regionálny rozvoj. Prvé 3 kompetencie mu prepláca a určuje štát, tú poslednú si majú župy robiť viac-menej vo vlastnej réžii.
Reforma sa týkala aj samotných miest a obcí, na ktoré štát preniesol takmer všetky kompetencie. To znamená, že dnes je starosta maličkej obce zároveň stavebným úradom, odborom životného prostredia, správcom majetku a komunikácií a ešte ďalších takmer 2000 kompetencií. Plán bol taký, že niektoré z týchto kompetencií by sa mali vrátiť späť na VÚC, ale nikdy sa tak nestalo. Svoj podiel na tom má aj samotná EÚ, ktorá vo veľkom podporovala samospravovanie a mala plno rečí o tom, ako si máme sami vládnuť a všetko sami spravovať pomocou občianskej spoločnosti. V princípe správna vec, ale nie vždy a nie všade aj realizovateľná.
Výsledok je nasledovný. Starosta malej obce často ani netuší, čo sú jeho kompetencie. Dnes sa už nájdu aj takí, ktorí pri vypĺňaní tlačív na fondy nevedia, kto je štatutárom obce. To sa stáva, ak ľudia volia podľa sladkých rečičiek na sociálnych sieťach a netušia, kto je za čo zodpovedný.
Ak aj náhodou starosta tuší a vie, nemá kapacitu všetko zvládnuť, pretože ani nie je v jeho silách obsiahnuť toľko oblastí života. Skrátka, nemôže byť odborník na všetko. Tieto obce majú akurát tak na kúrenie a svietenie. Ak sa pustia do opravy ciest a chodníkov, tak len tŕpnu, či niekde neprekročia rozpočet, pretože by to museli platiť z vlastného. A tak sa radšej nepúšťajú do rizika, lebo by museli zobrať z odboru zdravia a školstva. Ľudia u nás majú ale ešte stále prednosť pred majetkom a cestami, takže výsledok sú rozbité cesty a nefungujúce obce.
Ako spásonosnú myšlienku teraz niekto navrhol, aby sa začali obce spájať do väčších celkov. To už v podstate robia pomocou tzv. miestnych akčných skupín (MAS), kde spolupracujú na spoločných cieľoch a územnom rozvoji. Stále to však nerieši problém obrovského množstva kompetencií, ktoré nebudú zvládať ani v trojici. Preto aj táto „iniciatíva“ prehĺbi regionálne problémy.
Čo bude potom? Potom príde tá istá EÚ, ktorá doteraz vytrubovala o potrebách samospráv, so spásonosnou myšlienkou. My vám tie problémy vyriešime – bude federácia a centralizácia. Všetko k nej už totiž smeruje. Prvým krokom bude odstránenie práva veta, a potom to už pôjde salámovou metódou. Takže scenár bol od začiatku rovnaký, ako napr. pri našich privatizáciách – rozbiť a následne za lacno prebrať. Málokto si už totiž pamätá, že pred našim vstupom boli na štáty východnej Európy uvalené sankcie a clá, lebo sme vraj „ohrozovali“ ich trh. Keď naše podniky postupne skrachovali, s otvorenou náručou nás prijali do klubu.
Treba povedať aj B. Nemôže za všetko len EÚ. Môžeme si za to v prvom rade sami, že sme nedotiahli reformu verejnej správy do konca. Je potrebné vrátiť sa aspoň čiastočne k centrálnemu plánovaniu. Vyliali sme ho aj s vaničkou, pretože sme ho paušálne označili za prežitok socializmu. Mali by sme teda preniesť časť kompetencií z obcí späť na VÚC. Ľuďom sa to ale nebude páčiť a budú sa sťažovať, že musia ísť vybavovať stavebné povolenie na kraj. V tomto je založená mína, kde ľudia budú na jednej strane frflať, ako nič nefunguje, ale zároveň budú brániť náprave.
To isté platí pre samotnú EÚ. Môžeme na ňu frflať, môžeme sa sťažovať, ale pokiaľ sa sami nezdvihneme k robote, tak nám medzičasom Európa ukáže miesto a nám sa to nemusí páčiť. Nehovorím, že máme rovno vystupovať z únie. No v každom prípade by sme sa mali naučiť obhájiť svoj názor a spájať sa s inými štátmi do zmysluplných celkov.
Nepoviem Vám, koho voliť, ale veľmi dobre viem, koho nie. Tu sa tiež môžeme pozrieť na regionálnu politiku a zobrať si z nej ponaučenie. Terajšia opozícia už dostatočne preukázala, že nie je schopná a ani ochotná pracovať normálnym spôsobom na zasadnutiach a rokovaniach. Čo im však ide, je vydieranie, trucovanie a hecovanie. Hecovali na námestiach, teraz hecujú fiktívnym ohrozením médií, vydierajú aj cez zahraničnú tlač a chodia doslova bonzovať do európskych inštitúcií. Najnovšie predviedla Holečková z KDH vydieranie na poslednom zasadnutí nitrianskej VÚC. Vieme, že župan Becík kandiduje za Hlas s číslom jedna do europarlamentu. Toto nevonia ani mne, pretože na dvoch stoličkách sa sedieť nemá. V každom prípade tu vznikla situácia, kedy neverejní poskytovatelia služieb pre postihnuté deti dostali príspevok na 8 mesiacov namiesto 12. VÚC o tomto probléme vedela a riešila ho, no Holečková a celý opozičný klub sa rozhodlli, že už po týždni pristúpia k vydieraniu. Na zasadnutie zavolali postihnuté deti a ich rodičov a tam potom s roztraseným hlasom apelovali na poslancov, resp. nepriamo ukazovali na Becíka, aký je to sociálny netvor.
Povedzme si fakty – Holečková je podpredsedníčka župy. Čo jej bránilo ísť za svojim predsedom a vyriešiť daný problém? Nič, len vlastná neschopnosť, ktorou už pomaly ale isto prekonáva aj Remišovú. Ďalšia vec je, že dať niekomu týždeň na vyriešenie problému je príliš málo. Nehovoriac o tom, že ani Becík nemôže len tak haj-buj presúvať peniaze a rozhodnúť o tom môže len zastupiteľstvo. No a posledný detail – ide o neverejných poskytovateľov sociálnych služieb. Ako správne podotkol bývalý primátor Dvonč, už z princípu by mali mať viacero zdrojov financovania a nemali by sa spoliehať len na župu.
Je mi z duše odporné, ak niekto zneužíva na svoj politický boj deti. Dupľom, ak ide o postihnuté deti a ich rodičov, aby potom mohol s roztraseným hlasom „apelovať“. Nie, táto opozícia nie je príčetná, nevie normálne pracovať a ani nehodlá hájiť záujmy slovenských občanov. Príležitostí dostala nadmieru. Namiesto toho hlása na svojich billboardoch, že chce zabrániť odchodu Slovenska z Európy (kam by sme šli, do Afriky???) alebo má plné reči o proeurópskosti. Toľko budú tlačiť modrú so žltou, až ju načisto znechutia všetkým.
Preto tvrdím nasledovné – ak chcete voliť v eurovoľbách, pozrite sa najprv na politiku lokálnu. Na to, ako to vyzerá u vás v obci, v meste alebo na župe. Je to vaša najbližšia košeľa. Začnite sa gramotne spravovať sami, začnite spolupracovať a rozmýšľať nad tým, ako riešiť problémy. Netreba sa v europarlamente búchať do hrude. Namiesto toho trpezlivo a sústredene pracovať na domácej pôde. A keď sa to podarí doma, automaticky sa to prejaví aj vonku. Je tu však ešte jedno ale.
Mládež ako jazýček na váhach?
Druhou rovinou týchto eurovolieb je mládež. Z každého pohľadu je jasné, že to EÚ cieli najmä na mládež. To znamená na ľudí bez skúseností, hypoték či záväzkov, ktorých je ľahšie ovplyvniť ako iných. Zodpovedá tomu jednak komunikačná kampaň, kde v prevažnej miere vystupujú mladí ľudia. Zodpovedá tomu aj tlak na znižovanie voličského veku. Niekoľko európskych štátov už povolilo voliť od 16 rokov, medzi nimi aj susedné Rakúsko. A zodpovedá tomu aj spôsob uplácania mladých rôznymi programami, cez ktoré im umožňuje cestovať a študovať po celej Európe. Keď potom Refresher alebo Startitup urobia anketu, o čom je pre mládež Európska únia, väčšina odpovedí sa točí okolo cestovania. Problém je, že mládež získava nesprávny dojem o tom, koľko v skutočnosti stojí cestovanie či život inde. Kým to platí niektorý z európskych fondov a nie oni, netušia, čo to v skutočnosti obnáša. Fajn, máme síce otvorené hranice, ale rovnako by si mali zodpovedať otázku, či v budúcnosti budú mať vôbec peniaze, aby mohli cestovať.
Dá sa na to pozrieť aj cez zamestnanie. Dnes už majú napríklad slovenskí pracovníci v IT sektore skúsenosť, aké sú v Európe rozdiely. Ak pracujú povedzme v Nemecku, majú na slovenské pomery a ceny slušný plat. Z toho platu si potom môžu na Slovensku dovoliť kúpiť auto alebo dom. Paradoxná situácia nastane, keď to povie svojim nemeckým kolegom. Oni si z toho istého platu môžu totiž dovoliť iba podnájom. A nerobme si ilúzie, že na Západe automaticky dostanem dobre platenú prácu. Majú tam síce nedostatok odborníkov, ale nehlásia sa tam len ľudia zo Slovenska. Tlačí sa tam celá východná Európa a tiež odborníci mimo nej.
Aj pri tomto bode sa dá položiť otázka z nadpisu, či sa vieme spravovať sami alebo namiesto toho necháme deti pilotovať lietadlá a riadiť štáty. To isté platí pre osoby typu Sajfova žena, ktoré nie sú odborníkmi na nič, ale zato ich strana používa ako hlavný argument, že máme voliť odborníkov. Buď ich necháme ďalej riadiť supersystém alebo sa s tým popasujeme sami.
Záver
Rozhodnutie koho voliť v týchto eurovoľbách nie je ľahké. Už som spomenul, že strany terajšej opozície sú otvorene protislovenské a snažia sa, aby sa Slovensko zmenilo na totálne európske, nie aby sa Európa obohatila o slovenský pohľad, čo je základom demokratickej diskusie. No problémy sú aj na tzv. národnom fronte. Napríklad SNS cez ústa svojich politikov vypúšťa vety typu „Len SNS háji slovenské záujmy.“ Vadí mi systém Rozdeľuj a panuj a aj slovíčko „len“ je jeho prejavom. Nech spolupracujú, ale nech sa pri tom nevyvyšujú nad ostatných. O politikoch v Hlase si aj na základe činov ich ministrov nerobím ilúzie, a tak isto ma znepokojujú nepríčetné hlasovania niektorých europoslancov za Smer. Takže výsledkom by malo byť, ako pri všetkých ostatných voľbách, krúžkovanie. Voľte len ľudí, na ktorých máte dosah, ktorí Vám v minulosti opätovali konštruktívnu komunikáciu a ktorých názory sú konzistentne proslovenské.
Foto: Angel Bena z pexels.com