Pretože ju považujem za profesionálnu „vývesku“. Pokúsim sa tento termín vysvetliť.
Nič nie je len tak, ani „zázračný“ nástup Čaputovej. Keď sa pozriete 5 rokov nazad, kto bol medzi pozvanými hosťami na inaugurácii Kisku, nájdete tam práve jej meno. Spolu s Trubanom, Meškom, Štefunkom, Crmomanom či Wienk (https://www.prezident.sk/…/program-inauguracie-prezidenta-…/). Preto ma terajšia profilovka Kisku síce poburuje, ale zároveň neprekvapuje. Kádre sa pestujú a robí sa postupný výber, ako aj ja robím každý rok prebierku jabĺk a marhulí. Nechávam tie krajšie, zvyšok ide na kompost. Zuzana z toho vyšla ako najkrajšie jabĺčko a oprávnene.
Zároveň je podpredsedníčkou strany. Ministrany, ktorá sa pokúša dostať sa do parlamentu. Táto strana je založená na mladej generácii, ktorá je zvyknutá robiť biznis nasledovne – nadhodím si veľmi vysoký cieľ alebo veľmi vysokú sumu. Ak to výjde, tak je výhra obrovská. Ak nie, nič sa nedeje, ťažkú hlavu si z toho nerobím. Ono to ako stratégia funguje, sám som si ju neraz vyskúšal. Oni to však robia programovo. Zuzana je ich stávka na všetko, len cez ňu sa vedia ministrany s minimálnym počtom členov dostať skratkou tam, kde chcú byť. Čaputová spĺňa presne toto zadanie, je prirodzeným pokračovaním projektu Vallo. Problém je v tom, že za ňou stoja rovnakí ľudia, ako za prázdnym Kiskom. Ten svoju prázdnotu dokázal niekoľkonásobne počas celých piatich rokov, keď miesto jasnej politickej vízie prijal radšej kozu. A jeho doterajší parťáci z ministrán si zatiaľ škrábali hlavu, ku komu sa pridá.
Že je to výveska dosvedčuje aj prípad pezinskej skládky. Tam nebola jediná, ktorá daný boj vybojovala. Navyše to robila v čase, kedy ešte ani nemala titul JUDr. Spolu s ňou na tom pracovali ďalší právnici a nie je jasné, kto odviedol koľko práce. To vedia len oni sami. V každom prípade, aj tu bola Čaputová ozdobou, mediálne dobre vyzerajúcou tvárou, cez ktorú sa príbeh predá násobne lepšie. Potom stačí nejaké to ocenenie, ktorým viem podvihnúť ten ktorý káder. Čosi ako hnojivo pre spomínaný sad. Mnohé súťaže fungujú na tomto princípe, voľbou víťaza podporujem v prvom rade svoje myšlienky a zámery. Tou voľbou projektujem doňho svoje zámery. Je to istá forma nepriameho riadenia. Ako pochvala a pokarhanie.
Liberálne médiá sa predháňajú v rôznych grafoch a ikonografikách, ktorými dokumentujú napríklad prepojenia oligarchov. Úplne rovnaký pavúk sa dá urobiť zo zhruba 20-30 mien, ktoré sa pohybujú medzi novovznikajúcimi stranami, mimovládkami, aktivistami a pod. Verejne dostupné zdroje ukážu, kto komu chodí prednášať, kto dal komu grant, kto koho podporil v ktorých voľbách a kto koho osobne pozval na inauguráciu. Verejne známe prepojenia v spojení s najväčším reklamným rozpočtom. Nie najlepšími myšlienkami.
K tomuto musím dodať, že veľká väčšina politikov sú výveskami konkrétnych štruktúr. Otázka je miera ich prázdnoty a ovládateľnosti. Slúžia aj ako hromozvody, ako fackovací panáci pre dav, ktorý je a priori osobný. Vždy viac napáda bradavice na tvári ako reálne postoje, myšlienky a činy daného človeka.
O akých štruktúrach to hovorím? O „prirodzenom“ výbere v našej spoločnosti, kde sa človek s čistým štítom dostane ledva po prvú priečku na rebríku. Akonáhle je otestovaný, že nebude spolupracovať na viac alebo menej maskovaných kulehách, spolupráca sa začne obmedzovať na nutné minimum. Hovorím z osobnej skúsenosti.
Zároveň hovorím, že to nie je v poriadku a treba to zmeniť. A zároveň tiež hovorím, že nenapádam Čaputovej voličov. Kritizujem adresne Čaputovú a čo predstavuje.
Miestnych vekslákov nevyženieme tak, že si zavoláme silnejšieho mafoša, povedzme spoza mláky.
Toľko k téme boja proti zlu či silným príbehom.