Keď pred víkendom vyšiel článok o Považských strojárňach, potešil som sa, že budem mať dobré čítanie. Mám doma rozobraný jeden moped z tohoto závodu, ktorý si postupne prerábam. Článok bol v poriadku, ale len po posledný odstavec textu.
Článok má populárnou formou predstaviť kedysi známu fabriku, ktorá zamestnávala vyše 12-tisíc pracovníkov a dokázala vyrobiť všetko od školskej lavice, cez moped až po letecký motor. Dobre sa to číta, no na konci to autor zaklinoval takto:
„Nakoniec Považské strojárne začiatkom milénia išli do konkurzu. Na ruinách tohto podniku našťastie vyrástli nové firmy. V areáli fabriky sa usadili viacerí subdodávatelia, ktorí prišli na Slovensko za automobilkami.“
Skúsme si to rozmeniť na drobné. Článok predstavuje výbornú fabriku, ktorá dokázala na tú dobu veľké veci. Záver článku môžu mladší chápať tak, že úspechy tejto fabriky pokračujú aj dnes. Omyl. Stredne veľké strojárske podniky na Slovensku ovládajú nemecké a rakúske firmy. Takže o nejakom úspešnom pokračovaní závodu nemôže byť reč. To chce autor článku naozaj porovnávať fabriku, ktorá vychovávala mládež a mala vlastný vývoj so skrachovaným dvorom, na ktorom sídlia rôzne firmičky napojené na montovne? Duálne vzdelávanie sme s veľkou pompou znovuobjavili tiež len nedávno. Voľakedy mala pomaly každá väčšia fabrika vlastné učilište. Ale čo s tým, keď deckám médiá každý deň masírovali mozog, že najlepšie sa zarába ako menežer. A samotné národné podniky sa sprivatizovali.
Dnešná mládež má možno tiež problém s pochopením, kde vzniká inteligencia a kto ju zastupuje. Nevzniká len vo výskumných ústavoch, divadlách alebo nedajbože kaviarňach. Vzniká aj vo fabrikách (pôvodné Považské strojárne) aj na poliach (Argokruh). Teda všade tam, kde je priestor na samostatný vývoj. V montovniach, akých tu máme hojnosť, nič také nevzniká. Na rozkokošených námestiach a v médiách je obraz úplne iný. Ako inteligencia sa tam predstavujú ľudia, ktorí rozhodne nepredstavujú ani inteligenciu a už vobec nie elitu národa.
Toto je realita novodobej kolonizácie. Naši odborníci síce pracujú vo vývoji firiem, ale vysali ich odtiaľto materské firmy. A ten robotnícky zvyšok, ktorý tu zostal, už len triedi a osádza súčiastky. Všetka pridaná hodnota je preč. Všetky nemecky hovoriace krajiny to veľmi dobre vedia. Dali napríklad vzninkúť motoru Puch 50cm³, ktorý vyvinuli spoluprácou fabriky Steyr Daimler Puch a rakúskych vysokých škôl. Tento motor vyrábali Považské strojárne v licencii pre svoj posledný moped Manet Korado. Úspešný príbeh by bol, keby tieto fabriky zostali zachované, dnes oslavovali 90-tku, vychovávali inteligenciu a mali vlastný vývoj. A licencie jej výroby by si kupovali Rakúšania. Nie ako sa nám snaží nakukať autor článku, že v rozbitom dvore je pár firiem a vraj výroba zostala zachovaná.
Mimochodom, ak si chcete prečítať podrobnejší a kvalitnejší materiál o mopedoch v Považských strojárňach, pozrite napríklad sem www.babetta.info/Babetta/articles.php?article_id=3