Nemyslím liečbu sveta od mediálneho vírusu, ale liečbu politiky a ľudí.
Krivka dôvery v politiku má u nás presne opačný smer, ako krivky ekonómov snívajúcich o nekonečnom raste. Zrejme v detstve vynechali tie rozprávky, v ktorých sa hovorí, že žiaden strom neporastie do neba. Poviete si rozprávky, pcha. Lenže rozprávky sú to najcennejšie, čo v našej kultúre máme. Sú to vekmi nazhromaždené cenné poznania, univerzálne pravidlá morálky, bytia a konania. Keď vymeníte tieto rozprávky za animáky, nečudujte sa, keď bude mať mládež rozhasený vnútorný kompas alebo nereálne očakávania. Dokazuje to dnešná snowflake generation.
Staršia generácia na tom nie je o nič lepšie. Prešla si mnohými sklamaniami a vždy som medzi priateľmi vravel, že ľutujem generáciu našich rodičov. Prišli v podstate o všetko. Prišli o známe miesta vo svojich rodiskách, lebo sa mestá a obce pretvorili na nepoznanie. Prišli o priateľov, lebo ľudia sa začali viac sťahovať. Prišli o štát, ktorí si preštrngali na námestiach. A prišli často aj o vnúčatá, lebo mladá generácia chce viac žúrovať s rukou hore, ako prijať zodpovednosť za výchovu detí. Prípadne tie deti z pracovného stresu ani mať nemôže alebo to posúva do takých neskorých vekov, že máloktoré dieťa už zažije svojich prarodičov.
Táto aj stredná generácia je absolútne zhnusená z politiky. Môžu za to aj médiá, ktoré si vybrali cestu bulvarizácie a bombastických titulkov. To je cesta do pekla, pretože ak raz prinesiete správu o tom, že niekto ukradol tisícku, o rok to musíte prebiť stotisíckou, o ďalšie roky miliónom a špirála negatívnych správ nemá koniec. Médiá sa radi zakrývajú tým, že si to želá trh, že si to želajú zákazníci. Takže ak si zákazníci budú želať porno, dáme im ho? Médiá sa rovnako často bránia tým, že oni sú strážcami morálky a demokracie. To by potom nesmela existovať Smotánka a v správach by som sa mal dočítať objektívne správy o tom, na čo všetko môžeme byť hrdí. Ak by tvrdenia médií boli pravdivé, bolo by v nich množstvo vzorov, ktorým by sa chcela dnešná mládež vyrovnať. Sú tam takí ľudia? Ak sa o niektorom z týchto ľudí prevalí, že fetuje, kradne alebo klame, prejaví sa to tak, že skončil? Nie, dostane aj ďalší priestor. Je to ďalší priestor pre zisk médií.
Politici nie sú náš najväčší problém. Problém sú samotní občania. Ak idú voliť z protestu a hnevu, alebo vložia príliš veľa dôvery do jedného mesiáša, ešte väčšie býva sklamanie.
V takejto atmosfére sa nehovorí o pozitívach politiky. Ak náhodou čítate chválu na politikov, tak je to vždy od médií, ktoré im robia otvorenú agitku. Občas tam samozrejme primiešajú aj nejakú kritiku, aby sa nepovedalo, ale inak je to len agitka. Nijakým spôsobom sa neprehodnocujú dejiny politiky. Nehovoríme o tom, že voľakedy chválené a vraj dobré kroky politikov dnes prinášajú škodu. A rovnako nehovoríme o tom, že aj očierňovaný politik mohol priniesť niečo pozitívne. Ak sa nevieme poučiť z minulosti, skáčeme stále na tie isté hrable. Pekne to predvádza terajšia vláda. Koľko ľudí musí premiér ešte uraziť alebo naštvať, aby sa ľudia prebrali?
Politici ale nie sú náš najväčší problém. Problém sú samotní občania. Ak idú voliť z protestu a hnevu, alebo vložia príliš veľa dôvery do jedného mesiáša, ešte väčšie býva sklamanie. Sklamanie spôsobuje zatrpknutie a vyrába budúceho nevoliča. To sklamanie je často len hanba z toho, že som sa pomýlil, že som volil debila. Takýto človek sa potom sám cíti ako menejcenný. Preto je potom toľko protestných voličov, preto rastú náckovia. Táto hanba predlžuje čas liečenia spoločnosti. A teda predlžuje čas, kedy sa náš štát ako celok môže opäť postaviť na nohy.
Dnes necítim žiadnu hanbu za to, že som v minulosti volil Dzurindu alebo Kisku. S tým rozumom v tom veku a v danej situácií som nemohol urobiť inak a dejiny neprepíšem. Preto som prestal aj mojim rodičom vyčítať, že preštrngali celý štátny (teda náš) majetok v údajne Nežnej revolúcií. Celkovej politickej a spoločenskej debate by veľmi pomohlo, keby sme sa my medzi sebou prestali obviňovať, prestali si vyčítať veci a rozhodnutia. Namiesto toho by sme sa mali pozrieť do minulosti a poučiť sa. Posunúť tie hrable niekam inam, keď ich už neoprieme na ich miesto. Prijať, že dlhotrvajúce zranenie sa lieči úmerne dlho, nie za mesiac. A mali by sme napríklad vypnúť médiá, ktoré nepracovali na spoločné blaho, ale proti nám. Ak niečo spôsobuje popáleniny, ako prvé musíme pacienta dostať od zdroja ohňa, až potom tie zranenia liečiť. Teraz sme v stave, kedy liečime uprostred horiaceho domu a nakoniec tam môžeme zhorieť aj s pacientom.
Doplnenie
EÚ uvažuje o zriadení fondu na podporu médií a kreatívneho priemyslu. Vraj preto, lebo sa im prepadli tržby o 80%. Doteraz som bol v tom, že médiá strácajú kvôli tomu, že im rybník s reklamou vychytali Google s Facebookom. V červených číslach sú aj zavedené mediálne domy. Plus väčšinu médií u nás aj v zahraničí vlastnia milionári alebo korporácie. Koho chce teda EÚ v skutočnosti zachraňovať? Už sme zažili, sme zachraňovali banky, aby sa stali lacnou korisťou pre cudzích.
Na tom istom pozadí ide vyhlásenie ministra školstva, ktorý sa pridal k svätej križiackej vojne proti konšpiráciám a chce zaviesť do škôl mediálnu výchovu. Pýtam sa preto kto ju bude učiť. Je to legitímna otázka, lebo na každý výkon potrebujete niekoho, kto tú robotu urobí. Potrebujete aj ľudí, ktorí navrhnú učebné tézy. Potrebujete teda odborníkov, čo je hlavná myšlienka tejto vlády. Preto sa pýtam, či to bude len úzky okruh vybraných mimovládok alebo osloví aj profesné novinárske organizácie. Tie organizácie, ktoré Čaputová nepozvala na stretnutie s novinármi, lebo tam boli len aktuality.sk, Tódová z Denníka N, nadácia Zastavme korupciu a členovia Slušného Slovenska. Čiže úplný vrchol vyváženosti a transparentnosti.
Foto: od LinkedIn Sales Navigator z Pexels