Nedávne udalosti aj osobné rozhovory s mojimi kontaktami ma doviedli k dvom politickým poznaniam.
Strana vedená ako firma
Typický príklad sú Za ľudí. Ak by táto strana získala vo voľbách povedzme nad 15%, mali by ste vidieť, ako by v nej Kiska pekne zostal a „nevyvodzoval osobnú zodpovednosť“. Keď sú percentá nízke, hodíme to na najbližšiu pracovitú osobu v dosahu.
Vyvodzovanie osobnej zodpovednosti a teatrálne odstupovanie predsedov je mimoriadne komické a v podaní podnikateľov je skôr o tom, že tento biznis sa nepodaril, ide sa investovať inde. Je to základné nepochopenie, že politika je verejná služba a ten predseda by tam mal zostať a ďalej rozvíjať predošlú prácu, nie zbabelo utekať preč. Ak niekto plánuje, že hneď spakruky, ani nie rok po založení strany, dosiahne víťazstvo a premiérsku stoličku, nemá čo hľadať ani v politike a ani v podnikaní. Takýmto spôsobom „podnikajú“ len špekulanti, ktorí chcú trhnúť na každom biznise a hneď. Táto výtka platí aj pre progresívcov a ostatné podobné strany. Ak niekto takto rýchlo odskočí od vlastného projektu, dáva tým mlčky ale jasne najavo, že mu neverí a bola to preňho len krátka epizóda, po ktorej sa ide ďalej.
Rovnako je pomýlené, ak sa za jediný meter úspešnosti strany berie volebný výsledok. Politická strana nie je na to, aby len vyhrávala. To nech sa radšej zmení na športový klub a snaží sa o titul majstra v nejakej disciplíne.
Váhajúci odborníci
Myslím si, že najväčšou momentálnou tragédiou pre Slovensko ako štát nie je koronakríza ani terajšia vláda (to by som ju príliš preceňoval). Najväčším problémom je dilema odborníkov, ktorí sa prizerajú bezprízornému riadeniu a diletantizmu, ale boja sa povedať to nahlas, lebo by to možno prevrhlo rozkolísanú loď. Ak nás niečo ako štát odrovná, bude to práve toto váhanie odborníkov, ktorí sa včas neozvú a s plnou váhou svojich skúseností a odbornosti nepovedia svoje Stop nezmyslom.
Myslím, že už sme v bode, v ktorom je odpoveď na to váhanie vyriešená. Ozvať sa nemôže spoločnú loď viac rozkývať, ale naopak zachrániť a dať na správny kurz.
Dupľovanou tragédiou je, že ak budú váhať odborníci, vždy sa nájdu minimálne dve skupiny ľudí, ktorí dôležité posty v štáte radi obsadia – buď ambiciózni manipulátori-prispôsobovači alebo naivno-neskúsená mládež dlhodobo pestovaná v mimovládkach. Ak dôležité posty obsadia tieto dve skupiny ľudí, teda „odborníkov“, tak náš spoločný štát skončí do dvoch-troch generácií.
To riziko tu skutočne je, pretože náš štát vedú mikrostrany, ktoré nemajú žiadnu kádrovú základňu a podľa toho, čo počúvam, zháňajú ľudí kade-tade. Pritom sľubovali, že tých odborníkov majú. Keď si následne pozriem životopis napríklad ministra financií, tak v ňom za ten svet neviem nájsť žiadnu relevantnú makroekonomickú alebo medzinárodnú skúsenosť. Otázka na okraj, prečo žiaden tak veľmi investigatívny novinár neurobí porovnanie životopisov jednotlivých ministrov?
P.S.
Pre poriadok veci, neodsudzujem odborníkov, že váhajú alebo nemajú guráž ozvať sa nahlas. Nie je to ľahké rozhodnutie a rovnako chápem, že nikoho nemožno k nemu donútiť.