Podľa pohybu a činov veľmocií si vieme celkom dobre vyskladať mozaiku svetovej politiky.
Minister zahraničných vecí USA Pompeo teraz v auguste navštívi Česko, Rakúsko a Poľsko. Nás nenavštívi, lebo tak urobili minulý rok vo februári. Nepotrebuje sa s nami stretnúť aj preto, lebo s našim aktuálnym premiérom už telefonoval. Aj keď vieme, že Matovič nevie po anglicky a zároveň nevieme, čo bolo predmetom rozhovoru. Poznáme len tajuplný Matovičov status, že si budú volať a oficiálnu vatu americkej strany, ktorú prebrali agentúry.
Pozoruhodné na jeho návštevách je detail s kým sa stretáva. Ministri zahraničných vecí iných štátov sú síce na jeho zozname, ale často sa v danej krajine stretne aj s premiérom prípadne aj s prezidentom. Čiže služobne nadradenými osobami. Normálne by bolo, keby sa stretol s kolegom vo svojom rezorte. Naproti tomu, keď už sa má s niekým stretnúť samotný americký prezident, tak len s veľmocami, ktoré majú podobný výtlak. Pre zvyšok sveta je tu Pompeo.
V zozname navštívených štátov je badať vzorec, ktorý sme videli už predtým pri EÚ. Tá vyčlenila Slovensko, keď zahájila šetrenie, keď sme ako V4 odmietli kvóty na migrantov. Obvinili a nakoniec odsúdili len Maďarsko, Poľsko a Česko. Mimochodom, aj s Eurom je jediní, ktorí sme ho z nášho spolku prijali.
V zahraničnej politike je vidno dva smery. Jeden podporuje náš minister zahraničných vecí – Slavkovský formát. Ten sa snaží nanominovať nám do V4 Rakúsko. Pompeo zasa rozohráva projekt Trojmoria ako hrádze spojenia Nemecka a Ruska. Táto snaha je zjavná aj nedávnom ohlásení odsunu amerických vojakov z Nemecka, prípadne pri vzájomnej obchodnej vojne medzi USA a Nemeckom.
Z tohoto je viditeľné, že náš priestor Európy je pre veľmoci dôležitý a vedie sa v súčasnosti o neho boj. Do mozaiky zapadá aj vyhlásenie z Pražského hradu, že Zeman dovolenkuje na Vysočine, kde prevetral svoj čln Challenger 300. Ako vždy je najdôležitejšie načasovanie – urobil tak práve pred návštevou Pompea. V preklade znie názov člna Vyzývateľ 300. Číslo v spojitosti s Amerikou mi privádza na myseľ film 300, ktorý je o boji hŕstky Sparťanov proti očividnej presile. Challenger mi pripomenul aj meno amerického raketoplánu, ktorý vybuchol počas štartu v roku 1986. Z predošlých udalostí zasa vieme, akú úctu prechováva voči Zemanovi Čína. Rovnako tak vieme, že veľmoci sa vždy snažia bojovať na cudzom území a cez sprostredkovateľov, nikdy nie priamo. To isté platí pre útoky, ktoré zosnovali tajné služby, zločinci či hackeri. Cesta vždy smeruje cez niekoľko uzlov, aby nebolo možné vysledovať zadávateľa.
Pre toto všetko si myslím, že by sme mali udržať súdržnosť V4. Všetky aktivity veľmocí aj EÚ smerujú k rozbitiu nášho spolku. Nie je to ľahká úloha, najmä ak vezmeme do úvahy chorú túžbu poľských elít mať na svojom území jadrové zbrane, či nevyriešené historické traumy zo zabratých území pred aj počas 2. svetovej vojny medzi Československom, Poľskom a Maďarskom.