Čaputová si v Nemecku prebrala cenu od nadácie Schwarzkopf Stiftung a stretla sa tiež s prezidentom Nemecka.
Nadácia sa dnes celý menom volá Schwarzkopf Stiftung / Stiftung Junges Europa. Ide o nadáciu, ktorú vedú mladí ľudia a Čaputová dostala od nich cenu za boj proti organizovanému zločinu. Hovorí sa, že ak by to nebolo smutné, tak je to smiešne. Žiaľ, ono je to len smutné. Minulosť tejto nadácie má totiž nacistické korene. Starý Heinz Schwarzkopf bol príslušník SS, presvedčený nacista, ktorý bojoval aj pri bitke o Stalingrad. Na konci vojny padol do britského zajatia, z ktorého ho však prepustili. Po vojne spoluzakladal napríklad spolok Rotary klubu v Hamburgu a nakoniec sa mu podarilo vybudovať firmu, ktorú dnes poznáme vďaka svetoznámej kozmetike. Biznis však robil aj počas vojny.
Tento príbeh nie je pre Nemecko ojedinelý a časť nemeckého priemyslu je založená na dedičstve nacistov. Prečo? Pretože to nemal kto robiť. Existuje teória, že Hitler prehral vojnu kvôli sociológii. Teda nie kvôli tejto vede, ale preto, lebo ju podcenil. Naverboval totiž príliš veľa mužov do armády a v pomere k spoločnosti ju týmto ochromil. Inými slovami – nemal kto robiť a obsluhovať základné potreby občanov. Istý čas to Nemecko vykrývalo prácou zajatcov a do fabrík išli aj ženy, ale ani to im nakoniec nepomohlo. Mimochodom, v tých časoch totiž ženy nesmeli pracovať bez dovolenia manžela a tento zákaz zrušili v Nemecku až koncom 70-tych rokov, keď sme my už dávno mali emancipáciu. V Nemecku po vojne chýbalo všetko a keby zatvorili alebo zastretlili všetkých nacistov, tak by nemecká spoločnosť prestala existovať nadobro. Lenže na zle nemožno postaviť dobro.
Okolo roku 1968, keď sme my riešili augustové udalosti u nás, v Nemecku zaoberali tým, ako sa zbaviť nacistickej minulosti a pokračovať ďalej. Schválili napríklad tzv. Dreherov zákon, ktorý preklasifikoval vraždu na zabitie, resp. spolupáchateľstvo. Týmto sa nacisti dostali cez kratšiu premlčaciu dobu a boli oslobodení z vojnových zločinov. Teda aspoň podľa vtedajších zákonov. Neskôr tento zákon zmenili a nakoniec ho zrušili. Lenže nastal opačný extrém – pokračujú v procesoch proti nacistom. Nedávno súdili viac ako 90-ročnú pani za vraždu 11.000 ľudí v koncentráku. Takmer 70 rokov po vojne je to odveci a má to opačný účinok. Procesy po takom dlhom čase odsudzujú historici a dokonca aj tí, ktorí prežili koncentračné tábory. Z extrému do extrému…
„Očisťovanie“ od nepríjemnej minulosti pokračovalo na všetkých úrovniach spoločnosti. Takto vnímam aj aktivitu vdovy po Schwarzkopfovi, ktorá v roku 1971 založila nadáciu a pomenovala ju po svojom manželovi. Pravdu však nemožno zastaviť a kostry vypadávajú zo skríň dodnes. Preto sa nakoniec až v roku 2008 rozhodli, že z nadácie odstránia krstné meno Heinz, aby nepripomínalo starého nacistu. Odložili tým len problém do budúcnosti, lebo pravda má tú vlastnosť, že sa vždy dostane na svetlo.
Tak takúto cenu si prebrala Čaputová v Nemecku. A takto vylieza nacizmus znovu na svetlo, ovláda mladých a neskúsených. Len sa maskuje za „demokratické hodnoty“, slobodu a progresívne myslenie. Obludné je, že pri preberaní ceny hovorila napríklad aj o potrebe cenzúry.
Hovorí sa, že umenie má schopnosť anticipácie – schopnosť predpovedať budúcnosť. Vie to aj nemecký rap. V roku 2001 vyšla pesnička Adriano, ktorú nahrali spoločne najväčšie nemecké rapové hviezdy. Pesnička vznikla ako reakcia na vraždu Adriana z Mozambiku, ktorého zabili v parku traja opití skinheadi. V pesničke už vtedy upozorňovali, že fašizmus nenosí len bombery, ale náckovia začali chodiť na vysoké školy, nosia obleky a študujú ekonómiu a právo. Ak viete po nemecky, pochopíte, pred čím varovali.
Nacizmus prežil, zakuklil sa a začína vystrkovať svoje škaredé rožky. A zameriava sa najmä na mladú generáciu, ktorá je prirodzene fascinovaná udalosťami 2. svetovej vojny. Ak chceme, aby mali kritické myslenie, mali by sme im hovoriť celú pravdu. napríklad aj tú o kostlivcoch v skriniach nemeckého veľkopriemyslu. Na zle dobro nikdy nepostavíš.
A táto pani dnes rozhoduje o tom, ako bude alebo nebude pokračovať na Slovensku vláda, resp. je vrchnou veliteľkou našej armády. Vždy si treba dávať pozor na to, kto koho oceňuje. A najmä začo.
Doplnenie
Čaputová si dnes v Nemecku prebrala ešte jednu cenu – ocenenie cisára Otta I. Kto to bol? Prvý cisár Svätej ríše rímskej, ktorý za svojho života bojoval jednak proti Maďarom, ale aj proti Slovanom a upevnil tak moc predchodcov Nemecka v Európe.
Keď sa pozriete na dnešné pomery v Európe a komu je podvolené Nemecko, tak je úplne príznačné, že cenu dostala práve Čaputová pracujúca na každého iného, len nie na občanov, ktorým prisahala vernosť a službu. Spolu s ňou mal toto ocenenie dostať aj Sulík, dlhodobo pestovaný agent nemeckých priemyselných elít.
Čaputovej mi je úprimne ľúto, pretože množstvo ocenení je predzvesť jej politického konca. Tým, že ich prijíma, akceptuje zároveň budúce udalosti. Nacizmus aj s jeho modernými klonmi opäť skrachuje, ale je na nás, aby už nikdy viac neožil.
Ilustračné foto: Pavel Danilyuk z pexels.com
Ja si myslím , že niet sa čomu čudovať , prebrala predsa cenu od toho , alebo za to , čo sama ,či už vedomo-nevedomo propaguje. Ona kráča po dávno vyšľapanom historickom chodníčku , ktorý konči veľmi zle. Názov “boj proti organizovanému zločinu” je len taká , pekne znejúca reklamná výveska . Pravda je schovaná len dočasne a iba pre nevedomých.
V podstate sa každá forma zla vždy snaží tváriť ako dobro a naopak vykresliť dobro ako ohrozenie. Je to tak napríklad aj pri terajšom „boji proti konšpiráciám“ a mnohých ďalších veciach.