Máme cenzúru?

Keď som v predošlých článkov písal o tom, že politikov považujem za vývesky, som dlžný to vysvetliť lepšie. Ideálny príklad sú dnešné médiá.

Spolu s manželkou sme vyštudovali žurnalistiku a v tomto odbore sme aj istý čas pracovali. Ona v Hospodárskych novinách (za čias VSŽ), ja pre Trend a Ringier. Netrebalo na to vysokú školu, aby sme zistili, že síce nemáme štátny cenzorský úrad, ale cenzúra ako taká je dnes decentralizovaná a prítomná úplne všade.

Každé jedno médium má majiteľa a každé jedno médium ho v prvom rade nechce naštvať. Ak si predstavujete cenzúru tak, že do novín príde majiteľ a niekomu nakáže, čo má písať, tak to tak nefunguje. Riadenie podniku je vtedy kvalitné, ak prebieha bez príkazov. Keď každý pohotovo vie, čo má robiť, bez toho, aby naňho šéf zagánil alebo ho viedol za ručičku. Toto sa deje aj v novinách. Prvá hradba cenzúry je autocenzúra. Úver, rodina či osobné problémy sú dostatočným nátlakovým prostriedkom, aby dotyčný nechcel naštvať svojho šéfa.

Ak sa to nedajbože stane, je tu ďalšia hradba, editor alebo vedúci vydania. Je to človek, ktorý vie presne čo má robiť. Prirodzene nemôže demoralizovať svoj manšaft, preto nemôže poslať dokelu každý druhý text, ktorý by mohol uškodiť majiteľovi. Preto sa niekedy takýto text posunie z titulky na zadnú stranu, preto sa schová niekde do útrob internetu. Inokedy sa v ňom prehodia odstavce či vypustí jedna kľúčová veta. Možností práce s textom je neúrekom, internet tomu dodal ešte širší rozmer. Len veľmi malé percento cenzúry prebieha otvorene a direktívne. Inak ide autocenzúra na autopilota. Lenže aj toho autopilota musel niekto naprogramovať…

V skratke, cenzorom každého média je jeho majiteľ. Nevlastní médium pre svoju roztopaš, ale pre úplne konkrétne ciele. Napríklad Penta to povedala úplne jasne, nakúpila prakticky všetky kľúčové slovenské tituly s jediným a jednoznačným zámerom, mať „jadrový kufrík“ pre prípad, keď ho bude potrebovať. Či ho už potrebuje? Panama Papers, Gorila či Kočner naznačujú, že jeho čas je už tu stále.

Najväčší problém s politikou je, že ľudia sa púšťajú do vášnivých debát, obhajujúc toho alebo iného kandidáta. Ale robia to na základe informácii, ktoré sú vo svojej podstate cinknuté. Pustia ich do éteru s konkrétnym zámerom alebo ako testovací balónik.

V našom priestore máme dve silné skupiny, ktoré ovládajú mediálny priestor. Sú nimi Penta a Eset. Ak idete voliť, treba sa pýtať, aké zámery majú tieto dve skupiny, čo predstavujú a s kým spolupracujú. Teda s kým organizujú konferencie, koho platia a podporujú. Nemôže sa to skončiť pri lakonickom konštatovaní, že všetci politici sú len bábky, treba ísť ďalej. Ono by sa zdalo, že tieto dve mená stoja na úplne rozdielnych hodnotových póloch. Prečo ale potom vzniklo situačné priateľstvo v aktívnom okydávaní aktuálne vládnucej strany? Túto otázku sa neopýta žiaden novinár ani žiaden Chmelár.

Toto nie je o Čaputovej alebo Ševčovičovi. Toto je o silách, ktoré stoja za nimi. A o tom, aké sú zámery týchto síl.

Chápem, že tieto informácie sú pre mnohých za hranicou chápania. A z vedy zasa vieme, že čo si ľudia nevedia predstaviť, to pre nich neexistuje. Čo nemá meno, to jednoducho nie je. Ak si mám priznať, že médiá sú od podstaty zcenzurované, má to ďalekosiahle dôsledky v prehodnocovaní všetkých ostatných rozhodnutí, ktoré ste ako človek na základe cinknutých informácii urobil.

Viem pochopiť aj to, že nie každý má čas a chuť po 12-hodinovej šichte dohľadávať si informácie a analyzovať ich. Na toto majú čas možno mladí alebo kaviarenský povaľači. Nie je to sranda a stojí to extra čas, ktorý chýba niekde inde. Ekonomická situácia (naprieč celou históriou samostatnej SR) spôsobila, že ľudia museli ustáť rozvrat najprv ČSSR, potom ČSFR, neskôr systému a hodnôť v divokých 90-tych rokoch, potom uťahovanie opaskov a sanovanie bánk až po terajší špekulatívny kapitalizmus. Tu väčšina nemá jednoducho čas hlbšie analyzovať čokoľvek iné, ako zajtrajší obed. Ideálny priestor na robenie toho, čo vyhovuje tým, ktorí ten čas a analýzy majú.

Netreba panikáriť, už Žižka povedal, že biť sa treba tam, kde človek stojí. Ostatné je zbytočné donquichotstvo. Pre začiatok úplne stačí zistiť si základné fakty. S kým mám do činenia a čo dotyčný chce? Presne ako keď vám predstavia nového človeka. Okamžite ak prijmem informáciu, prekrížiť ju touto základnou kontrolnou otázkou. Z nej skôr alebo neskôr vyplynie qui bono. Pre aký účel…

Bol článok zaujímavý? Pošli ďalej

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *