O čom sa nehovorí

Dnešný článok bude iný, než tie predošlé. Budem totiž písať o tom, o čom nepíšem. Často, a najmä v politike, je doležité to nevypovedané. Nie búrlivé reakcie či komentáre, ale to, o čom sa nepíše.

Všimli ste si, že som nenapísal nič o Kiskových videjkách? Že nepíšem o Trubanovi? Že sa skrátka nechytám tutoviek, ktoré brázdia internety? Že nemám minútu-po-minúte?

Nepíšem on nich, pretože mi nestoja za reakciu alebo je na reakciu ešte príliš skoro. Čas je v tomto vynikajúci pomocník, zákon času vyrieši mnoho dilem. Názor na tieto udalosti možno niekedy mám, niekedy je to tušenie, ale často sa oplatí kusnúť si do jazyka. Nereagujem ani na mikrovojny, ktoré prebiehajú v médiách či medzi politikmi.

Napríklad tuto Blaha mal konflikt s Pročkom. Vytiahol naňho zápisnicu, podľa ktorej mal napadnúť iného poslanca. V tomto konkrétnom prípade verím skôr Pročkovi, že išlo o zveličenie celej veci a išlo skôr o chlapské plesknutie po ramene. Myslím si to aj napriek tomu, že šašovia typu Pročko by podľa mňa nemali v politike nič hľadať.

Toto je politika a jej prejavy. Sú na oboch stranách a je zbytočné si na nich míňať drahocennú energiu a emócie. Emócie si môžem nechať pre rodinu, koníčky či umenie. V politike nemajú čo hľadať. Tam si všímam, kto čo spravil a všímam si to naprieč rokmi a desaťročiami. Pomaly si skladám mozaiku, pretože pomaly ďalej zájdeš. Pomalé procesy sú väčšinou aj tie trvácnejšie. K politike (aj životu) však patria rovnakým dielom rýchle aj pomalé udalosti.

Dnes nezažívame fyzickú potopu, dnes je to informačná potopa. V takomto medializovanom svete treba mať v nainštalovanú aspoň základnú ochranu. Aby sa nestalo to, čo sa stáva počítačom, keď ich hackeri zahltia nadmerným množstvom požiadaviek a server potom kľakne. To isté sa deje teraz pred voľbami, každý deň sprevádza nový škandál, únik, video, film. Bežný človek po tejto masáži nebude schopný urobiť informované a rozumné rozhodnutie. Pre niektoré záujmové skupiny je to želaný cieľ.

Ten, kto neexistuje

To nevypovedané zvykne mať aj iný rozmer. Kritika oponenta v médiách svedčí o otvorenom konflikte. Omnoho silnejšia zbraň je ale ignorácia, nepustenie k slovu, mlčanie. Skutočný protivník je ten, o ktorom sa nedozviete z novín. Je to ten, kto je náročky prehliadaný. Keď sa pozriete napríklad na zoznam konšpirátori.sk, figurujú tam len očividné terče, veľké ako Brno. Nenájdete tam ale množstvo iných stránok, ktoré nezapadajú do žiadnej kategórie, publikujú svoje texty, skrátka existujú. V médiách sa ale vytvára obraz, že mediálna scéna pozostáva len z dvoch táborov – médii stredného prúdu (SME, Plus 7, Markíza atď.) a alternatívnej scény (Hlavné správy, Slobodný vysielač, Zem a Vek atď).

Toto tvrdenie je založené na téze Rozdeľuj a panuj. Dáva na výber len 2 zúžené možnosti a zamlčiava všetky ostatné zdroje. Presne pred tento istý výber boli postavení ľudia po revolúcii v 1989. Buď socializmus alebo kapitalizmus. Nič mimo toho, žiadna tretia cesta. Nebavili sme sa o tom, ako vylepšiť socializmus a zmeniť ho na niečo lepšie. Ako z neho použiť to dobré a vylepšiť to. Namiesto toho sme išli z extrému do extrému. Socializmus sme odsúdili ako celok a prijali kapitalizmus ako celok. Ani dnes, keď môžeme porovnávať, sa ešte nebavíme o tom, ako zlepšiť kapitalizmus a či existuje lepšia forma spolužitia. Isteže existuje, ale nie v režime, ktorý vám dáva na výber vždy len 2 možnosti. Červených alebo modrých. Ako malým deťom, keď ich chcete prinútiť splniť vašu úlohu.

Foto: od MESSALA CIULLA z Pexels