Ako tak pozorujem situáciu okolo seba, medzi ľuďmi aj v politike, vychádza mi z toho, že tie roky pozerania amerických katastrofických filmov nám neboli na poučenie, ale len pre bohapustú zábavu.
Keď som bol nedávno na nákupoch, všimol som si, že ľudia okupovali potraviny, ale na druhej strane nemali problém pustiť deti olizovať šmykľavku vo verejnom detskom kútiku. Dodnes rozmýšľam nad logikou takéhoto konania.
V politike je to ešte horšie. Budúci premiér sa v stave krízy rozplače pred kamerami. Áno, aj chlapi plačú. Ale v kruhu rodiny, pred tými, pred ktorými sa môžu otvoriť. No nie v stave krízy, kde má byť hlava rodiny skala, ktorá svojim kľudom a rozvahou ochráni ženu aj deti pred nebezpečenstvom. Ako to vravel, po ovocí poznáte ich?
Ak nie emocionálne poryvy, potom tu máme aj diletantizmus. Počúval som včera Remišovú v relácii Na hrane (JOJ), kde debatovala s Blanárom. Rozčuľovala sa, že Taiwan dokáže denne ušiť milión rúšok a prečo my nie. Nuž preto, že keby sme toho boli schopní ako kultúra, tak všetky fabriky na textil sú u nás a nie v Ázií. To máte tak, ak niekto stále verklíkuje o tom, že sme všetci rovní a v podstate rovnakí, keď v skutočnosti nie sme. Nemáme mentalitu Aziatov. Máme inú históriu, inú skúsenosti a iné myšlienkové nastavenie. Ak by sme boli všetci rovnakí, tak máme jednú svetovú vládu a jeden politický systém. Nemáme.
Druhá vec, na ktorú Remišová zabúda je fakt, že Ázia si prešla SARS-om aj MERS-om. Vďaka tomu vedia presne, čo majú robiť. Boli sme aj s manželkou 7 dní v Hong-Kongu práve v čase, keď tam bol SARS. Ľudia nosili rúšky (áno, aj značky Louis Vuitton), dávkovače na dezinfekciu boli na budovách pri vchodoch a všetci sa správali zodpovedne. Keďže sme boli v cudzej krajine, rešpektovali sme miestne pravidlá, správali sa ako zvyšok obyvateľstva a zvládli sme to bez problémov. Keď sa pozriete na maňána chovanie v južanských krajinách, rozdiel bude zrejmý.
Takže tu máme situáciu, v ktorej sa ku zdravotníctvu vyjadrujú bábkoherci a k ústavnému právu ledva doštudované deti. To bolo rečí pred voľbami, ako je zdravotníctvo pre všetkých prioritou. Dnes, keď sa delia miesta, je táto stolička ako lepra. Ale presne pre toto je kríza pre Slovensko v podstate požehnaním. Ešte nikdy sme vo svojej histórii nezažili situáciu, kedy budú politici tak rýchlo konfrontovaní s vlastnými slovami a sľubmi. Dostatočne výpovednú hodnotu má aj to, že budúcu koalíciu dala do laty ešte aj Čaputová, ktorá je v podstate ich človek.
Čo sa týka samotnej krízy, treba sa správať zodpovedne a zostať doma. Navyše budeme mať dostatok času pouvažovať, čo všetko sme za posledné desaťročia zanedbali. Prečo sme dovolili zničiť fabriky. Prečo sme si vyrúbali aj ovocné stromky v záhradách a miesto nich masovo vysadili tujky a vysiali trávniky. A prečo sme rezignovali na vlastné deti.
Železná rezerva potravín doma je povinnosť. Rovnako ako plná nádrž v aute a aspoň základná hotovosť pre najhorší scenár. Treba tráviť čas s deťmi, aj sa s nimi rozprávať o tom, čo sa deje a ako sme na to pripravení. Samozrejme primerane ich veku. Ale radšej bez sĺz, nie ako Matovič.
Foto: od Anna Shvets z Pexels