Slovíčko demokratický má v dnešných časoch mimoriadne pestrý život. Donedávna sa ním prikrývala tzv. demokratická opozícia. Demokratické je vraj aj hlasovať.
Problém je, že hlasovanie ako také je často chybná taktika a je úplne jedno, či je demokratické alebo bodkované. Pri hlasovaní sa stane jediné – väčšina prehlasuje menšinu. Tá to môže zobrať ako fakt alebo sa v nej môže časom množiť pocit prevalcovania, nepochopenia a pod. Zarába sa tým na budúci konflikt, ktorý skôr alebo neskôr nutne príde. Hlasovanie je zároveň to najjednoduchšie a najrýchlejšie riešenie. Typický príklad je hlasovanie vo voľbách, ktoré posledné roky vyrába masy nespokojných občanov. A voľby často rozhoduje protestný volič, ktorý nevolí za niečo, ale proti niečomu.
Skutočne dôležité veci v živote alebo štáte by sa mali vždy prejednávať konsenzom. To znamená debatou dovtedy, kým sa niektorej strane neminú argumenty a musí nakoniec uznať, že protistrana ich má lepšie alebo presvedčivejšie. Je to zdĺhavé riešenie, ale na konci nemôže nikto povedať, že nebol vypočutý. V našich médiách sa často používa termín celospoločenská debata, ktorou by sa mali riešiť vážne témy. Je to ale všeobecný termín, žiadna konkrétna technika vedenia diskusie. Vyjadria sa väčšinou jednotlivé skupiny obyvateľstva, ale často len v rámci vlastnej sociálnej skupiny, teda vo vlastnej bubline.
Najtypickejší príklad riešenia problémov konsenzom je manželstvo. Sú v ňom len dvaja a pokiaľ sa nedohodnú, ďalej sa nepohnú. Možno sa to niekomu zdá ako zlý model, ale opak je pravdou. Riešenie konsenzom je trvácnejšie, nie je tam tretia strana, ktorá by nadŕžala jednej alebo druhej strane (ak je tou treťou stranou dieťa, je to vždy tragédia, nikdy nie víťazstvo). Obe strany sú nútené počúvať argumenty a hľadať zhodu, nie rozdiely. To sa nedá obísť ani hlasovaním, ani hádzaním kockami ani striedaním sa, že dnes budeme robiť všetko podľa mňa a zajtra podľa teba. Treba si vydiskutovať, v čom je kto lepší a čo sa bude podľa koho robiť. To sa dá dosiahnuť napríklad týmto vedením dialógu:
- Jeden položí otázku a druhý odpovie.
- Pýtajúci sa najprv pomenuje tie časti odpovede, s ktorými súhlasí.
- Až potom povie tie, s ktorými nesúhlasí a vysvetlí aj prečo.
- Následne navrhne riešenie
- Za záver povie, prečo jeho partner navrhol práve takéto riešenie
- Po ukončení kola si vymenia role a striedajú sa až kým nemajú schopné riešenie problému.
Týmto spôsobom sa hľadajú súvislosti v rozdielnosti. Ak začnete pozitívami, tak sa aj nastaví celý tón debaty. V prípade, že začnete odmietnutím, pôjde skôr o boj o pravdu. Ten nikdy nevedie k cieľu, len posilňovaniu ega oboch zúčastnených.
Táto forma dialógu sa dá upraviť aj do podoby reťazovej komunikácie, v našej dobe napríklad emailovej. Otázka putuje po viacerých účastníkoch až sa nakoniec dostáva k jej autorovi s patričnými pripomienkami. Vždy sa však začína s tým, čo je pozitívne a s čím sa dá súhlasiť. Tým sa hľadá riešenie samotného problému, nie kŕmenie ega. Aj v reťazovej komunikácií sa však zachováva pravidlo, že spolu komunikujú len dvaja ľudia. Pomáha to aj miere sústredenia na konkrétnu otázku a argumenty.
Skúste niekedy začať debatu s vašim oponentom hľadaním toho, v čom s ním súhlasíte a prečo. Ubudnú z vás jedine ak predsudky a hodnotiace nálepky, ktorými ste sa sami blokovali v hľadaní odpovedí.
Foto: od Elevate Digital z Pexels