Prečo sa nám nedarí postaviť sa na nohy – 3. časť

Každý jeden prešľap predstaviteľov vlády, ale aj nečinnosť občanov odhaľujú ďalšie dôvody, prečo sa máme na Slovensku zle.

Jeden volebný obvod

Už dlhšie sa hovorí o tom, že jeden volebný obvod nám nepomáha, ale škodí. V prvom rade bráni občanom v kontakte so svojimi volenými zástupcami. Priamy kontakt zažívajú pri obecnej alebo mestskej politike, tam je starosta či primátor viac na očiach, je prítomný na mieste a teda častejšie konfrontovaný s občanom.

Problém jedného volebného obvodu sa prenáša aj na ďalšie rozhodnutia. Napríklad teraz sa rozhoduje o tom, kam pôjdu peniaze a čo sa z nich obnoví. Všetka zlosť sa dnes vylieva na neschopnú Remišovú. Je to síce oprávnená kritika, ale povrchná. Remišová je ďaleko a väčšinu nadávok nepočuje. Podstatnejšie je, že proces rozdeľovania peňazí neprebieha len v Bratislave, ale aj v krajoch. Tam o ňom rozhodujú starostovia, napríklad v zastupiteľstvách VÚC. VÚC sú dlhodobo prehliadané štruktúry, majú však pomerne veľkú moc. Tá moc im plynie práve od starostov a primátorov. Väčšina občanov však sleduje maximálne obecné zastupiteľstvá, ale už zabúdajú alebo nemajú kapacitu sledovať, ako hlasujú ich starostovia v kraji. Tam sa práve dnes mieša káva. Tam sa rozhoduje, či budete mať v obci čističku odpadových vod alebo opravené budovy. To rozhodovanie sa deje na strategickej úrovni, teraz sa nastavuje celý systém. Starostovia majú dostatok informácii, o čo ide. Na lokálnych stretnutiach sa hnevajú, búchajú do stolov, zadúšajú sa, ako to budú riešiť, ale keď príde na hlasovanie vo VÚC, tak zostanú ticho.

Áno, politika je ťažká a je ťažké sledovať našich volených zástupcov všade, kde hlasujú. Práve preto upozorňujem, že nestačí sledovať len dianie vo svojej obci či meste, treba mieriť vyššie. Len keď sa viacerí spoja v kraji, vtedy je možné zabezpečiť regionálny rozvoj. Ešte nutnejšie je to vtedy, keď zlyháva centrálne riadenie v Bratislave. Ľudia v regiónoch sa buď začnú riadiť sami alebo sa budú ďalej nadávať na neopravené budovy a nevyriešené problémy.

Subkontrahovanie všetkého

Žijeme v dobe, kedy sa všetko rieši cez subdodávky. Nielen pri tovaroch, ale už aj pri ľuďoch – sú to tzv. agentúrni pracovníci. Tento trend má na svedomí aj nárast nelojálnosti a nezáujmu o svoje okolie. Ak bude trvať dlhšie, vyprodukuje doslova nomádov, ktorí nebudú viazaní na žiadne miesto. Vykorenení ľudia, ktorí nemajú vzťah k ničomu. Médiá a mimovládky tomu aktívne asistujú, keď tvrdia, že najlepšie je pretrhnúť všetky miestne väzby alebo že nejakej funkcii by mal šéfovať človek zvonka. Myslím si, že napríklad výroba tovarov u subdodávateľa môže byť rozumný nápad, exportovať strategické plánovanie je však chybou. Tie najdôležitejšie veci jednoducho nikdy nemôžete zveriť von a musíte nájsť alebo vybudovať vnútornú kapacitu.

Subdodávky súvisia aj s predošlou témou, pretože ani mestá a ani obce nemajú dostatok odborníkov, aby im vypracovali strategické dokumenty a plány, napríklad Plán hospodárskeho a sociálneho rozvoja (PHSR). Tento dokument by nemal byť len zdrap papiera, ktorý urobíme z povinnosti a odložíme do šanónu. Je normálne, že ak chcem niečo dosiahnuť, vytýčim si najprv cieľ, vymyslím spôsob jeho naplnenia, ale aj kontrolný mechanizmus, ktorým budem korigovať cestu k cieľu. Plán by mal obsahovať analýzu stavu aj opatrenia, ako zlepšiť hospodársku a sociálnu situáciu v danom regióne. Tohto dokumentu by sa následne mali držať politici, bez ohľadu na to, aké politické tričko majú oblečené. PHSR je len jeden z takýchto dokumentov, dnes tu máme aj Integrované územné stratégie (IÚS), ktoré sú pre väčšie územia. Podľa IÚS sa budú rozdeľovať eurofondy, teda rozhodovať, čo sa u vás doma opraví a čo nie.

Tieto dokumenty nevypracovávajú miestni odborníci, zadávajú ich von tzv. projektovým nomádom. Cestovateľom, ktorí podobné dokumenty vypracovávajú pre viaceré kraje alebo mestá. Niekto by namietal, že majú nadhľad a vedia sa zbaviť lokálneho nánosu. Myslím si, že v tomto prípade je to na škodu, pretože ak si kraj alebo územie nevie vlastnými silami vypracovať plán, čo chce opraviť a ako to chce zlepšiť, nemá ani dostatočnú kapacitu skontrolovať, či dodaný plán bude funkčný alebo nie. Že nefunguje, zistí až o 10 rokov a nikto nikdy nebude naháňať autorov týchto plánov. Ak aj áno, nik im to nezosobní a hnev sa opäť vybije na politikoch.

Sme opäť pri tom istom – pokiaľ sa ľudia v území nedohodnú a nezačnú sa riadiť sami, bude ich riadiť niekto iný alebo nadobro upadnú. Je to ťažké, ale nevyhnutné. Ako keď spadnete do vody a buď začnete plávať alebo sa utopíte. Život je už raz taký – keď je najhoršie, práve vtedy treba najviac zamakať.

Ako to zmeniť? Nedívajte sa na Plán obnovy a žabomyšie vojny vo vláde, ale skúste sa pozrieť, čo sa deje vo vašom bezprostrednom okolí. V obci, na meste a v kraji.

Foto: od Ibrahim Boran z Pexels