Padanie masiek

Ak som doterajšie obdobie nazýval padaním masiek, tak som sa mýlil. Bola to len predohra a skutočné padanie masiek začalo naplno až teraz. Zrovna po konci fašiangov…

Keď sa deje nejaká významná svetová udalosť, snažím sa nedívať tým smerom, ktorým otáčajú kamery masmédiá. Presne tak aj teraz, namiesto pozerania vojnových videí sa pozerám napríklad na ekonomické spravodajstvo. Rovnako sa snažím radšej hamovať, ako banovať.

Ako to sledujem, tak väčšina verejne činných aktérov a komentátorov robí niečo iné. Nedávno spomínaný Martin Leidenfrost, Rakúšan píšuci po slovensky, sa už úplne opustil, zamotal sa v nadmernom pozeraní správ a ako výsledok sa pochválil, že poslal finančný prostriedok ukrajinskej armáde.

Prebrali sa aj naši herci, napríklad Richard Stanke. Naposledy ich bolo počuť pri protestoch Za slušné Slovensko. Potom nastúpila nová vláda, neskôr prišla pandémia a títo „hrdinovia“ tribún sa zrazu vytratili. Neozvali sa, keď vláda urobila z Ústavy SR trhací kalendár. Slabúčko hryzkali vtedy, keď ich vlastná ministerka kultúry hrala mŕtveho chrobáka. Neozvali sa ani vtedy, keď deti nemohli do škôl či im nebolo umožnené normálne zmaturovať. Zaktivizovali sa až keď začalo byť zle Ukrajincom. Nie predtým Slovákom.

Vyfarbil sa aj syn jedného zo zakladateľov firmy ESET, Michal Trnka. Vyrobil zoznam osôb, ktoré sú podľa neho pro-ruskou hrozbou. Problém je, že do svojho zoznamu zahrnul nekompatibilnú zmes ľudí. Do jedného vreca dal napríklad Kotlebu s Chmelárom. Nepotrebuje to komentár a je to chabá vizitka mladého Trnku ako aj celého boja proti dezinfo. V podstate potvrdil to, čo hovorím už dávno. Celý boj proti dezinfo je len zástierka nato, aby ste mohli onálepkovať a odstaviť akýchkoľvek kritikov vlády či režimu.
Mimochodom, Trnka by sa mal radšej venovať gastru, ktoré jeho rodine ide v Trnave celkom obstojne.

Svoju podstatu odhalil aj Juraj Mesík, ktorý sa počas pandémie tváril ako ochranca ľudských práv a vedy založenej na faktoch, no po vypuknutí ukrajinskej krízy sa naplno oddal vulgárnej rusofóbii.

Čaputová sa vyfarbiť nemusela, pretože neustále rozpráva o tom istom.  O hybridných hrozbách. Tak sa jej pýtam, čo sú mimovládne organizácie, ktoré robia politiku? A kto ich financuje? Nie sú to hybridné sily, ktoré sa maskujú ako neziskové občianskej organizácie, no ich financovanie vykazuje jasné prepojenie s politikou daných štátov?

Ani predstavitelia slovenskej vlády sa nemuseli vyfarbovať. Najprv začala o odpojení ruského plynu hovoriť Remišová. Neskôr sa pridaj aj Heger a tú istú myšlienku šíri aj Mikloš. Evidentne zlyhala ich koordinácia so Západom, keď začali samostatne myslieť a vypúšťať takéto múdrosti. Nemecký kancelár medzičasom oznámil, že obmedzovanie ruských energonosičov nebude. Niečo podobné hovoria aj predstavitelia Francúzska. Lenže pointa je v tom, že Nemecko aj Francúzsko predpokladajú, že Rusko bude tieto suroviny dovážať napriek tomu, že naň útočí pomaly celý západný svet. A čo keď nie? Ako „samostatne“ budú potom rozmýšľať predstavitelia našej vlády?

Funguje to aj opačne. Možno sa čudujete, ako niektorí doteraz umiernení komentátori či politici začali vehementne odsudzovať ruskú agresiu a pod., kým doteraz vyzývali na akceptovanie Ruska. Niektorí skutočne obrátili kabát, ale iní to spravili z praktických/strategických dôvodov. Ak ste v zákope a všade naokolo je (informačná) streľba, tak logicky nebudete vystrkovať hlavu a robiť zo seba terč. Snažíte sa plávať s prúdom a manévrovať tak, aby ste bezpečne doplávali k brehu. Preto sa vyjadrenia niektorých politikov zdajú čudné, zbabelé alebo protichodné od ich doterajších postojov. Aj v týchto prejavoch sa ale dá zorientovať. Kto vie čítať medzi riadkami, ten si to všimne.

Čo sa týka zorientovania sa, pomôžem si jedným príkladom z Wikipédie. Keď sa ponoríte do štúdia ukrajinského nacionalizmu a fašizmu, isto sa stretnete so skratkou OUN, čo sú ukrajinskí nacionalisti. Počas vojny stáli na rozličných stránach, raz robili pogromy, inokedy genocídu Poliakov, aby sa ku koncu vojny postavili za liberálnu demokraciu. Mali dve frakcie, jednu fašistickú (OUN-B) a druhú liberálnu (OUT-M). Otvorte si Wiki, kde je popis tejto organizácie. Dozviete sa, že liberálna frakcia OUN „became more powerful due to support from the United States Government which funded multiple think-tanks including the Prolog Research and Publishing Company.“ Teda že sa stala silnejšou vďaka podpore vlády USA, ktorá financovala viacero think-tankov, medzi inými Prolog Research. Lenže v tej istej Wikipédii nájdete aj článok o osobe menom Mykola Lebed. Tohto človeka by sme dnes označili ako teroristu. Bol členom banderovskej frakcie OUN a je zodpovedný za genocídu Poliakov vo Volyni a východnej Galícii. Tiež sa o ňom môžete dozvedieť, že „through Prolog Research Corporation, his CIA funded organization, he gathered intelligence on the Soviet Union as late as into the late 1960s.“ Teda že pomocou vyššie spomínaného think-tanku Prolog Research, ktorý financovala CIA, zbieral spravodajské informácie o Sovietskom zväze až do neskorých 60-tych rokov. Niečo podobné sa hovorí aj o samotnom Banderovi.

Takže na jednej strane čítame, že liberálne krídlo, ktoré zastávalo ideály demokracie, podporovala americká vláda, ale zároveň zisťujeme, že túto mimovládku financovala CIA a zamestnávala v nej banderovského vraha, ktorému poskytli v USA azyl. Je všeobecne známe, že Amerika prijala množstvo nacistov. Buď priamo do USA alebo do niektorej z krajín južnej Ameriky ovládaných z USA.

Novinkou nie je ani dlhoročná práca spravodajských služieb s diaspórami. Teda emigrantskými komunitami, cez ktoré americké spravodajské služby získavali informácie, formovali odboj či plánovali sabotáže. Čiže ukrajinský fašizmus je pestovaný už od 2. svetovej vojny. Z tohto pohľadu svetová vojna nikdy neskončila. Mala len krátke prestávky a nebola taká viditeľná ako počas rokov 1939 – 1945. Zámer je stále rovnaký, líšia sa len spôsoby. Dlho používali nevojenské – cez spomínané think-tanky a mimovládne organizácie. Metóda pomalej a dlhodobej masáže.

V tomto zmysle padajú aj masky štátov. USA dnes napríklad obvinili Rusko, že používa sýrskych bojovníkov, ktorí majú skúsenosti z boja v meste. Po prvé, prečo by to robili, keď Rusko má priame skúsenosti zo Sýrie a po druhé, Amerika obviňuje iných z toho, čo sama robila v tej istej Sýrii či Afganistane. Kto dlhé roky futroval zbrane do Afganistanu a kto vlastne vycvičil Taliban a mudžahedínov? Dnes robia to isté na Ukrajine, kam vytrvalo posielajú výzbroj. Výzbroj tam neposielajú len posledné dva týždne. Navyše, pár dní po obvinení Ruska, že používa vojakov z iných štátov sa u nás môžete dočítaťsa u nás môžete dočítať, že to platí pre ukrajinskú stranu, kde napríklad bojujú Briti. Rozumej žoldnieri.

Bezpečnosť jedného nemožno budovať na úkor bezpečnosti iného. Volá sa to princíp nedeliteľnosti bezpečnosti. Toto je základná poučka medzinárodných vzťahov. Ak to niekto robí, nesmie sa čudovať, že sa to druhej strane nebude páčiť a zareaguje. Spomínané pravidlo možno poznáte v inom prevedení – sloboda jedného končí tam, kde začína sloboda druhého.

P.S.

Ešte k tomu pozeraniu sa inam, než na hlavný prúd správ. Pozrite sa na situáciu na burzách. Napríklad na ceny plynu, paládia, niklu, hliníka a pšenice. Kto má všetky tieto suroviny v dostatočnom množstve? Je to Európa? A má Európa na to, aby ich dnes za tieto ceny zaplatila? Prípadne ich platila dlhšiu dobu?  Možno si poviete, že má, pretože niektoré komodity má nakontrahované dlhodobo. Svet sa mení a kontrakty môžu skončiť rýchlejšie, než by jeden predpokladal. Teraz začne bežný človek zisťovať, čo sa to vlastne učil na zemepise. Veľmi rýchlo a na praktickom príklad zistí, že primárny sektor síce nie je taký sexy, ako terciálny či kvartérny so svojimi startupmi, ale že bez neho sa doslova zastaví život. Ako vravím, je na čase oprášiť vedomosti a začať na nich aktívne pracovať. Čiže učiť sa.

Foto: Andrea PiacquadioPexels

Bol článok zaujímavý? Pošli ďalej

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *