Riziká ďalšieho vývoja na Slovensku

Dnes sa budem venovať vnútroštátnym veciam a možnostiam, aké máme. Začnime prehľadom aktuálnej situácie.

Po rokoch pandémie prišla ďalšia vlna tej istej krízy, ktorú tu máme od roku 2008. Zároveň máme doteraz najslabšiu vládu a nielen to. Zo štátnych postov postupne utekajú ľudia, ktorí nie sú ochotní pracovať pod nekompetentným vedením. Prejavuje sa to aj v regionálnej politike, ktorej budem v článku venovať pozornosť.

Do veľkej miery funguje v supersystémoch (korporáciách či štátnom riadení) zotrvačnosť. Podobne ako ťažký vlak či obrovský tanker, supersystémy nevedia zastaviť či zmeniť kurz tak rýchlo ako osobné auto. Každá zotrvačnosť ale raz skončí a do rovnice treba pripočítať aj ľudský faktor. Ľudia žijú čoraz viac takpovediac pre okamih a príliš sa spoliehajú na to, že v budúcnosti to nejako bude. Nuž, nejako určite áno, len či sa im to bude páčiť. Málokto sa pozerá na udalosti rozložené v čase ako na celok, väčšina vníma len jednotlivé udalosti. Rozbíjaním rodín sa trhá kolektívna pamäť.

Mimoriadne silno sa to prejavuje práve v regionálnej politike. Za príklad si vezmem mesto Nitra, kde žijem. Voľby pred 4 rokmi vyhral Hattas. Nedoštudovaný mladý človek bez spôsobov, ktorého do sedla vyniesli protesty Za slušné Slovensko. Ako mnoho iných politikov, mieša hlavne svoju vlastnú kávu. Kým predošlý primátor za Smer najaktívnejšie podporoval šport, pretože bol sám športovec, Hattas sa zameral na cyklistiku, pretože tú podporoval aj ako aktivista. Málokto z občanov mesta ale tuší, že terajšiu výstavbu cyklotrás nezačal Hattas, ale paradoxne jeho predchodca. Postaviť cyklotrasu totiž nie je upiecť chlieb. Treba vyrokovať množstvo jednaní a vybaviť množstvo povolení. Sami isto viete, koľko trvá na Slovensku niečo vybaviť. Myslíte si, že politici alebo úradníci to majú ľahšie? Vôbec nie.

Výsledok tohto paradoxu bude, že cyklotrasy dostavajú za Hattasa, ktorý si na nich bude ďalej robiť kampaň pre ďalšie volebné obdobie. Rovnaká vec sa stala pri výstavbe/obnove škôlky v areály bývalých kasární v Nitre. Aj tento projekt začali za Dvonča, ale dokončil za Hattasa, ktorý to samozrejme patrične medializoval. Rovnako Hattas začne niektoré projekty, ktoré bude dokončovať niekto iný. Problém je, že politici sa príliš často chvália cudzím perím a nemajú hanby na svojho predchodcu ešte aj riadne nakydať. Nech sa potom nečudujú, že sa to isté stane aj im. V prvom rade je politik vo verejne službe. Takže prednosť má občan a verejný záujem, nie stranícky boj. Konflikt a súperenie musia skončiť.

O podobných príkladoch by som mohol písať aj ďalej. Poznám jednu obec pri Nitre, ktorú rozvinulo predošlé vedenie. Terajšia starostka prišla do plnej špajze a už sa len vezie. V piatok ani len nedvíha telefón a neúraduje. Vec má samozrejme aj druhý pohľad. Minule som v danej dedine stále v rade na zmrzlinu a vypočul si kritiku miestnych na danú starostku. Vraj nič nerobí a ešte aj o veľkonočnú výzdobu sa museli postarať školáci. To je pravda len čiastočne. Dnešný občan a volič uveril jednej z poučiek kapitalizmu, že si platí štát a štát sa má postarať. Verejná služba sú vraj len peniaze. Na všetko hodíme peniaze a bude to. Zabudol však na to, že býva a žije v samospráve. Teda sa má spravovať sám a nečakať so založenými rukami, že to niekto urobí zaňho.

Takto vznikol systém, kedy ľudia volia rôzne odtiene zla a následne naň len nadávajú. Pritom neexistujú žiadni modrí a červení, ľavica či pravica. Je len verejný záujem a nič iné. Viem, politika a verejná funkcia je nevďačná robota. Ale nech ju potom robí človek, ktorí na ňu má. Aj moja práca učiteľa je vo svojej podstate nevďačná. Z každej strany počúvate, ako by to malo byť – ministerstvo tlačí na menej známok a viac ústneho hodnotenia, ale rodičia na vás tlačia, že ich chcú naopak viac. Spoločnosť formálne uznáva, že vzdelanie je mimoriadne dôležité, ale málokedy sa tak aj správa v praxi. Predpokladám, že podobne sú na tom aj lekári. Takýchto nevďačných profesií je isto viac, ale keďže sú svojim spôsobom poslaním, je to nepodstatné. Podstatný je vyšší cieľ a uvedomenie si, že pracujem na niečom, čo má presah do budúcnosti. Na niečom, čoho výsledok uvidia až moji nasledovníci. Tento pohľad do budúcnosti a uvedomenie si vlastných možností mi pomáha vyrovnať sa s nevďakom a ťažkosťami. Pri takto nastavenej optike by politici pracovali kontinuálne na dlhodobých projektoch a ani by im nenapadlo kydať na toho, kto im vyšliapal cestu. A sme znovu pri spolupráci, nie súperení. Ako v škole, tak aj tu to budem neustále opakovať.

Ako to skončí?

Skončí to koncom tohto systému, tohto spoločenského zriadenia. Čítal som zaujímavú teóriu, že všetky priemyselné revolúcie či výrazné zmeny spoločenského zriadenia boli vždy v minulosti sprevádzané vojnami a konfliktami. Inak povedané napätím. To napätie je prirodzené, podobne ako aj pôrod nie je prechádza ružovou záhradou. Zrodenie nového vždy sprevádzajú ťažkosti.

Z pohľadu lokálnych udalostí, Fica zrejme vydajú na trestné stíhanie. Počítajú s tým podľa mňa ako vláda tak aj Fico, pretože obaja si na tom postavili svoje vlastné hry. Po zatknutí Fica (a odstavení Kotlebu, neskôr možno aj Republiky) nezostane z opozície doslova nič. Zvyšok kritikov odstavili médiá, ktoré majú zoznamy nepozývaných osôb. To je len iné meno pre zakázaných. Pridajú sa aj súdy a úrady, ktoré začnú uplatňovať novoschválené anti-dezinformačné zákony nuž a dielo dokonajú sociálne siete so svojimi filtrami. A bude úplne jedno, kto bude majiteľom Twitteru. Či Musk alebo iný miliardár.

Keď bude umlčaná všetka kritika a zostane len „jeden správny názor“, až vtedy ľudia možno konečne zistia, že je naozaj zle a opäť boli len oklamaní. Vtedy bude samozrejme neskoro. Som na pochybách, čo je lepšie. Či opravovať alebo stavať na troskách. Pomaly však inklinujem k tomu, že druhá možnosť je tá správna, inak sa ľudia nepreberú. Bude to stáť viac energie a útrap, ale zrejme je to nutné na prebratie sa zo systému, ktorý už dávno neslúži nám, občanom. A ani nebude, ak sa občania nebudú aktívnejšie zaujímať o jeho opravu. Činmi, nie rečami.

Regionálne voľby sú čoskoro. Je na čase vyhrnúť si rukávy a ísť do toho. Kujme železo, kým je horúce. Nie ako volič, ale ako poslanec či starosta. Beriem to ako poslednú šancu na záchranu nášho štátu. Ako skutočné SNP číslo 2. Pochopili to už dávnejšie niektoré mikrostrany, ktoré namiesto budovania štruktúr vzali útokom samosprávy a postavili svoju existenciu na primátoroch a županoch. Cez nich sa potom dostávajú do médií a šíria svoje názory. Lacnejšie a efektívnejšie, ako budovať dlhé roky nejaké serióznejšie organizácie. A samozrejme aj ľahšie ovládateľné, ak máte v strane 5 a ½ človeka.

P.S..

Pozorne si všímam, ako ticho je okolo Pellegriniho. Žiadne obvinenie, pekne tichúčko. Matematika nepustí. Ak chce táto vláda vyhrať ďalšie voľby, bude potrebovať čísla, ktoré sama nevytiahne. Bude potrebovať spojenca, preto nemôže zabásnuť všetkých.

Foto:y Kateryna Babaieva z Pexels