Ako kobylky

Titulok možno navodzuje pocit, že článok bude o neprispôsobivých, o migrantoch či Ukrajincoch. Nič z toho, bude žiaľ o nás.

Ako sa správajú kobylky? Lietajú z miesta na miesto, a keď všetko požerú, letia ďalej. Presne takto isto sa už dlhšie správame ako ľudstvo. Správajú sa tak napríklad korporácie. Niekde sú nižšie dane či pracovná sila? Odídu tam. Potom sa stane, že daná korporácia platí dane na mieste podľa vlastného výberu. Ak ich vôbec zaplatí… Deje sa to aj v poľnohospodárstve. Pestujeme aj chováme na opačnom konci sveta a vozíme to hore dole. V rovnakom systéme fungujeme aj pri denných potrebách. Niekde sa otvorí nová reštaurácia, hneď utekáme tam. Stará bola už okukaná, tá nová je predsa taká… nová. Lietame na rôzne destinácie, a keď ich turistický ruch zničí, sme z toho znechutení a hľadáme si nové zatiaľ nedotknuté miestečko.

Navonok je to podávané ako optimalizácia výroby alebo pokrok, ale v skutočnosti je to stratégia kobyliek. Vyžrať na danom území všetko čo sa dá a potom ísť ďalej. Vesmír našťastie kolonizovať nevieme, takže sme prišli na koniec sveta, aj keď naša Zem nie je plochá.

Nuž a rovnako sa chováme aj dnes, keď prestáva fungovať štát. Nedávno som mal debatu s jednou osobou. Skonštatovala, že ona protestovať nepôjde, pretože je to všetko nanič, nič sa nezmení. Čudovala sa, prečo sa ja ešte stále pechorím. Hovorím jej, že ak sa všetci prestaneme snažiť a vyhodíme len tak ruky do vzduchu, tak sa skutočne nič nezmení. Následne daná osoba povedala, že načo zmenu? Už samotná otázka bola zarážajúca, najmä vo svetle toho, že terajší stav nie je vyhovujúci. Hovorím ak nie pre nás, tak isto pre ďalšie generácie (pretože sme Zem nedostali na bezbrehé míňanie). Na to mi povedala, že to ani náhodou. Ona tu vraj nebude a ani jej deti, pretože odíde preč. Nestihol som jej položiť otázku kam odíde, pretože medzičasom stihla odísť z diskusie. Zem je totiž guľatá, a keď táto simulácia demokracie a blahobytu definitívne skrachuje, nebude mať kam ísť. Už nezostane žiadne nové políčko, ktoré sa bude dať vyžrať. Zarážajúce je, kde berie v terajšom marazme istotu, že inde to bude lepšie.

Toto je tragédia dnešnej doby. My sme dopustili, že sme tam kde sme. A keď sme došli na pokraj božieho dopustenia, tak to len spláchneme ako keď špekulant zruší firmu a založí si novú? Tento štýl uvažovania priamo priťahuje stav, v akom sme. Nezáujem plodí ďalší chaos. Nezáujem namixovaný s občasnými výbuchmi hnevu.

Ak je prianie otcom myšlienky, potom myšlienka je matkou činu.

Foto: Skyler Ewing z Pexels.com