Politický prehľad #58

November, ktorému mnohí predpovedali množstvo udalostí, je konečne tu. Poďme sa pozrieť, čo sa v ňom zatiaľ stalo.

Americké voľby

Mnohé zdroje predpovedajú víťazstvo republikánov, čo by mohlo skomplikovať zvyšné Bidenovo prezidentské obdobie. Zatiaľ vieme, že po posledných prezidentských voľbách niekoľko štátov upravilo svoje volebné zákony. Z pohľadu jedných ide to obštrukciu, z pohľadu druhých o väčšiu kontrolu nad volebnými machináciami. V každom prípade to bude tesné do posledného momentu.

Búrka v pohári

Kultúrna vojna má svoju ďalšiu epizódku. Biskup Orosch vydal interný dokument, ten sa dostal von a nastalo lynčovanie. Nepochopiteľné lynčovanie. na jednej strane kritici vyčítajú cirkvi farizejstvo a ortodoxnosť, ale tento extrém panuje rovnako v tábore LGBTI+. Neobraňujem cirkev a považujem ju za jednej z nástrojov riadenia (alebo politiky), ale nechápem, prečo napádajú Oroscha, keď jedna z obetí streľby mala na svojom profile v Instagrame uvedené, že bol satanista. Nie sú náhodou satanisti a cirkev antagonisti?  Nehovoriac o tom, že biskup Orosch napísal predslov ku knihe Levanduľová mafia – S pápežmi a biskupmi proti homoklikám v Cirkvi. Mimo toho dlhodobo vystupuje proti škandálom a zneužívaniu, čím trpí cirkev už dlhodobo.

Čo vyzerá ako boj LGBTI+ proti RKC a naopak je v skutočnosti možno prejav vnútorného boja v RKC. Isto ste si všimli, ako benevolentne sa stavia terajší pápež k otázke homosexuality, a tak logicky v cirkvi vznikol aj protiprúd ľudí, ktorým sa toto smerovanie nepáči. V každom prípade je to len ďalšia zbytočná epizóda kultúrnej vojny, ktorá nič nevyrieši a len prehĺbi obrovskú brázdu medzi ľuďmi.

Meniaca sa slovenská mediálna scéna

Slovenská mediálna scéna je viac-menej rozdelená na dva stabilné tábory. Jedným je SME, Denník N, aktuality.sk, Markíza a JOJ, ako predstavitelia hlavného prúdu a liberalizmu. Druhý tábor sú tzv. alternatívne médiá, v ktorom je pestrá zmeska novín aj blogov od konzervatívneho Postoja až po Hlavné správy. Oba tábory sa mimoriadne hlučne vzájomne napádajú a obviňujú, takže si nemajú veľmi čo vyčítať. Je tu však jedno zásadné ale. Štátna, európska aj globálna kapitálová moc sa aktívne prikláňa k prvému táboru. V USA napríklad kompletne prehodili výhybku z boja proti terorizmu na boj proti dezinformáciám. Kto dnes šíri akékoľvek informácie iné ako vládny naratív, ten sa môže o pár rokov dostať v podstate na zoznam teroristov. Miliardy investované do sledovania teroristov niekde uprostred Blízkeho východu sú teraz vynakladané na tzv. hybridné hrozby. U nás doma napríklad snahou o presadenie zákona, ktorý nevymedzuje takmer žiadne hranice tomu, čo je považované za pravdu a čo za hoax.

Tento vzájomný boj sa najnovšie prejavil na Slovensku v podobe denníka Štandard. Založil ho známy režisér a producent Peter Núñez a profiloval ho ako konzervatívny. Neskôr do neho prestúpil Dag Daniš, ktorý predtým odišiel z aktuality.sk do postoja a následne do Štandardu. Potom prišla informácia, že do projektu vstupuje ako investor švančiarska finančná skupina a hedžový fond Saidler & Co. Najnovšie denník Štandard ohlásil, že začal užšiu spoluprácu s denníkom The New York Times.

Preskupovanie mediálnych síl komentujú oba názorové tábory. Tie liberálne spravili diskusiu štyroch šéfredaktorov, na opačnom konci na to reagoval práve denník Štandard.

Čo vyzerá ako boj slovenských médií mi skôr príde skôr ako vojna veľkých hráčov na cudzom poli (podobne ako konflikt na Ukrajine). Do SME a Denníka N dlhodobo prispieva napr. Anne Applebaum. Táto novinárka píše pre The Washington Post a má blízko k liberálnym think-tankom, ale aj pološtátnej mimovládke NED. Takže najnovšie budeme u nás čítať len iné americké názory. Nie z Washingtonu, ale z New Yorku.

Pozoruhodné pre mňa je, že sa aj takíto veľkí hráči zaoberajú takým malým štátom, akým je Slovensko. Z nudy to evidetne nerobia…

Kultúrne vojny, kam oko dovidí…

Zhodou okolností bude aj tretia téma o tom istom. O názorovej vojne, ktorá vypukla voči sieti hračkárstiev Dráčik. Zrejme majiteľ tejto siete začal na svojej stránke uverejňovať politické komentáre. Zaobalené neraz do rozprávkového jazyka, ale pre dospelých dostatočne zrozumiteľné. Kritizoval pandemické opatrenia, prezidentku a mnoho iného. Teraz si dvaja IT-čkári povedali, že to musia napraviť. Postavili stránku, kde vyzývajú ľudí, aby napísali dodávateľom Dráčika a donútili ich prerušiť spoluprácu s touto firmou.

K tomuto mám tri poznámky:

1. Nie je tento ekonomický nátlak náhodou obmedzovaním hospodárskej súťaže a tým pádom žalovateľný? Mimochodom, to isté robí aj projekt konšpirátori.sk. Ukazuje prstom na vybrané (konkurenčné) prevádzky a privlastňuje si právo na pravdu.
2. Znova tí progresívni IT-čkári… Nedávno syn majiteľa ESET-u vyrobil podobný zoznam ruských agentov a vojnových štváčov, na ktorý dal napríklad E. Chmelára. O aktivitách progresívcov ani nehovoriac, tí by udali a sledovali najradšej každého. Nielen naši progresívci, lebo do masívneho sledovania sú zapletené všetky veľké technologické firmy. Naposledy bol pred americkým súdom vypočúvaný majiteľ Facebooku, kde priznal, že v skutočnosti nekontrolujú fakty, ale v podstate len vyjadrujú svoj názor.
3. Meč týchto dvoch programátorov sa dá veľmi dobre použiť aj opačným smerom. Napísať firmám môžu aj fanúšikovia hračkárstiev Dráčik. Slušne aj od srdca.

Tesne pred krachom

Zelenskyj a jeho ministri si už nejaký čas vymieňajú názory s USA a EÚ na tému, koľko peňazí potrebujú mesačne od nás dostať. Prvá ponuka z Európy bola na sumu 1,5 miliardy Eur, čo ukrajinská strana komentovala ako málo. Potom sa objavila suma 5 miliárd a najnovšie hovorí EÚ znova o sume 1,5 miliardy. Nevytiahnu ich úspor, ale požičajú si. O pôžičku ale ísť nemôže, pretože Ukrajina tieto peniaze nemá ako splatiť. Na krku má už dávno požičky z Medzinárodného menového fondu. A k tomu dlhodobo obsadzuje popredné priečky zoznamu najskorumpovanejších štátov sveta.

Kam tie peniaze pôjdu? Myslím, že som odpovedal v predošlom odstavci. Úzkej skupine okolo prezidenta Zelenského, resp. cez neho k jeho bábkovodičom v USA.  Z korupčných schém sú obviňovaní napríklad Bidenovci. Zvyšným (a nesposlúchajúcim) oligarchom práve znárodnili majetok, rovnako ako znárodnili aj majetok, ktorý privatizovali Číňania.

Ako bonus dostane Európa nekontrolovanú migráciu. Ale kým sa pasažieri lode zabávajú, tak je všetko zrejme v poriadku…

Kádrovo vykradnuté strany

Dlhodobo píšem, že na Slovensku trpia kádrovou vykradnutosťou všetky strany. Trpia na ňu OĽANO, ktoré pozhŕňalo svojich poslancov kade tade, trpí na ňu SaS, a tak isto na ňu trpí aj SMER, ktorý premeškal generačnú obmenu.

Teraz médiá priniesli správu, ktorú spomínali už predtým – Dzurinda sa zrejme vráti do politiky. Transatlatické štruktúry musia byť zúfalé asi ako riaditelia slovenských škôl, keď musia povolávať do služby ľudí z dôchodku. Do nového politického projektu chcú zapojiť generála Macka, Jozefa Mihála aj Luciu Ďuriš Nicholsonovú. Nečudoval by som sa, keby sa pridal aj Klus, ktorý práve odišiel z SaS.

Čo je deep fake

Možno ste si všimli najnovšiu vianočnú reklamu Slovenskej sporiteľne, kde pomocou umelej inteligencie oživili tvár aj hlas Jula Satinského. Reklamu vytvorila agentúra Zaraguza a použila pritom technológiu ukrajinských startupistov. Na špeciálne efekty sme si už zvykli vo veľkofilmoch, ale zdá sa, že si táto technológia našla svoju cestu aj do bežných reklám.

V celom tom zúrivom boja proti hoaxom a fejkom si pripomeňme známe porekadlo o zlodejovi, ktorý kričí Chyťte zlodeja. Ak je možné urobiť video do bežnej slovenskej reklamy, čo je možné spraviť v možnosťami a prostriedkami štátu či veľmoci? Najmä v stave, keď si ausgerechnet ľudia z IT-biznisu uzurpujú právo rozhodovať o „správnych“ názoroch na globálnej aj lokálnej úrovni. A medzičasom IT guruovia aktívne spolupracujú aj s armádami (Musk a jeho satelity používané americkou aj ukrajinskou armádou). Takže nie hackeri sú nebezpečenstvom dnešnej doby, ale od reality odtrhnutý a agitujúci obslužný personál počítačov.

Foto: Markus Winkler z pexels.com