Začnem podvedomými detailami, ktoré sa ukážu v návaloch emócii a často prezradia aj tých, ktorí sa dokážu pretvarovať alebo maskovať.
Oba momenty sa udiali počas ďakovnej reči Zuzany Čaputovej. Prvou bola vlajka Európskej únie. Márne by ste tam hľadali tú slovenskú. Nie, toto nie je otázka Kotlebu. Toto je otázka, prezidenta akej krajiny ste si minulú sobotu volili. Prezidenta Európskej únie? Táto vlajka, ako základný symbol jasne odzrkadľuje hodnoty a názory ľudí, ktorí sú za Čaputovou. Svojimi činmi zosobňujú heslo Svet first (Slovakia second).
Druhý moment sa spája s mojim predošlým tvrdením, že politici sú vývesky a Čaputová mala slúžiť najmä ako výťah pre stranu Progresívne Slovensko. Neomalený spôsob, akým sa na pódium pri rovnakej reči natisli Štefunko s Beblavým hovorí jasnou rečou.
Ako hacknúť voľby
Ak mám hodnotiť tieto voľby, tak ich podľa mňa vyhrali hackeri. Nie, netvrdím, že zmanipulovali volebné lístky. Ale šikovní IT-čkari a PR-isti skrátka hackli systém. Nasadili dvoch kandidátov, úplne otvorene ich podporili a spravili si z volieb v podstate A-B testovanie. Nakoniec v teste prešla Čaputová. To znamená, že doba pokročila, ale zatiaľ jej nestíha ani spoločnosť, ani naše normy. Nie sme však jediní na svete. Keď v susednom Rakúsku „hrozilo“, že nevyhrá ten správny kandidát, počas prebiehajúcich volieb normálne zmenili pravidlá a dovolili voliť 16-ročným. Pretože tí majú isto najlepší rozhľad a skúsenosti. Skúste si predstaviť, že v po prvom polčase futbalového zápasu pridáte na ihrisko ďalších troch hráčov. Žijeme v dobe, kedy sa skrátka hackuje na dennom poriadku a všetko. O mnohom sa verejnosť nedozvie, ale voľby boli príležitosťou pozorovať tento jav.
Jedine hackovaním v spojení s rekordným rozpočtom je možné urobiť prezidentom pomaly aj bezdomovca. U nás je to človek zo skládky. Bez skúseností, bez jazykových znalostí, navyše s nesprávnym označením na volebnom lístku. V deň konania volieb tam mala uvedené advokátka, pričom to už nebola pravda. Denník New York Times jej venoval až 6 článkov a pomenoval ju omnoho výstižnejšie – enviromentálna aktivistka. Pretože to je Zuzana Čaputová. Aktivistka. A v takej dobe aj žijeme. Keď môžeme mať v Nitre alebo Trnave primátorov aktivistov, potom je možné všeličo. Nemal by som nič proti aktivizmu ako takému, keby bol skutočnou zmenou alebo garanciou odbornosti. Ani jedni druhé však nie je. Ak si niekto myslí, že je, potom v podstate tvrdí to, že riaditeľmi veľkých podnikov by kľudne mohli byť decká po strednej škole. Nemohli. A ak mohli, potom má náš jazyk pre tento jav označenie kindermenežment. Pri ňom je však jasné, že tie deti sú dosadené a teda pod niekoho riadením. Skúsenosti skrátka nepustia, žiadna životaschopná komunita sa nenechá riadiť mládežou, ani ten najposlednejší primitívny kmeň.
Žolík volieb
Táto karta nebola ani o ženách v politike, nebola ani o červených proti modrým. Tento žolík mal jasnú tvár – Fico (resp. Smer). Inak povedané, základnú tézu Lebo Fico. Táto téza je na svete už nejaké to desaťročie a zatiaľ nedokázala vyprodukovať nič konštruktívne. A nevyprodukuje ani najbližších 5 rokov. Dokonca nevyprodukuje ani vtedy, ak vyhrá terajšia opozícia. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou sa bude touto tézou prikrývať celú svoju prácu. Ideálna výhovorka, dostatočne zažratá v hlavách ľudí. Vo voľbách bolo mnoho vecí nevypovedaných, ale to zlo, proti ktorému Čaputová tak úpenlivo bojuje pomenovali za ňu všetky médiá, ktoré roky masírujú rovnicu Smer = Zlo. Dovolím si tvrdiť, že takto tie billboardy chápal každý jeden z jej voličov. Tieto voľby de facto vyhral nebohý Kuciak. Presne tak isto, ako aj v Nitre, kde sa k tomuto otvorene priznal tamojší primátor Hattas. Potom už len stačilo využiť zotrvačnosť pre voľby prezidenta. Preto si mohla dovoliť Čaputová neútočiť a byť za peknú, pretože všetku špinavú robotu celých 10 rokov pred ňou odviedli médiá (…a ich majitelia).
Aplikovaná demagógia
Po výsledku volieb sa treba pýtať, aká je úloha médii a či je v poriadku, v akých rukách sa koncentruje ich vlastníctvo. A rovnako sa treba spýtať aj to, či myslia vážne všetky tie svoje príručky pre stredné školy a všetky tie projekty typu Demagog. Ak áno, potom je zaujímavé, že im selektívne nevadí, keď napríklad Kotlebovci podporili zákon proti biomasakru. Ale vadí im zastropovanie dôchodkového veku. Nevadí im ani to, že Čaputová je straník ako vyšitý (a to ešte len sledujte, koľko ľudí z PS sa stane jej poradcami…), zato Ševčovič má byť tá najväčšia „štruktúra“. Nevadia im ani slová o obrovskej pokore, ale už neskorigujú Čaputovej slová o silnom mandáte (okolo 23% pri historicky najhoršej účasti). Ich tvrdenia možno pomerne ľahko demontovať na základe ich vlastných príručiek. Vraj treba používať kritické myslenie. Ale keď ho človek aplikuje na nich samotných, je okamžite označený za fašistu, extrémistu prípadne niečo iné. Nie, práve to, čo oni činia, je samotná podstata fašizmu.
Tieto voľby stvorili množstvo extrému a nikoho nespojili. Nie, teraz nemyslím Harabina a Kotlebu. Myslím tým pravicový extrémizmus, ktorý sa na ľudí z vidieka díva zvrchu. Stačí sa pozrieť na povolebnú mapu Slovenska. Ševčovič vyhral v každej jednej hladovej doline. Okolo Čadce, okolo Krtíša, aj na krajnom východe. Tento pravicový extrémizmus má momentálne nevídanú mediálnu podporu. Je otázkou času, kedy narazí na svoje prirodzené mantinely.
’89 revival
Pre mňa je táto doba analogickým obrazom udalostí roku 1989. V podstate mi túto tézu potvrdzujú aj liberálne médiá, keď prirovnávajú Fica k Mečiarovi. Čo sa vtedy stalo? Všetky drobné pravicové strany sa postupne skonsolidovali pod značku SDKÚ, k tomu sa pridal zavraždený Remiáš a unesený Kováč (pri oboch stále netušíme reálnych objednávateľov) a na svete bola zmena kurzu. Akurát, že po ten zmene nastal akciový týždeň na slovenské výrobky. Teda náš priemysel, poľnohospodárstvo aj vodu. Ale zato sme úspešne vstúpili do EU a NATO. Tej EÚ, ktorá na krajiny strednej Európy pred ich vstupom uvalila likvidačná clá a sankcie. Podobne, ako sa uvaľujú sankcie teraz. Čo sa týka svetových merítok, vtedy sa začínali v Európe prejavovať ekonomické problémy a recesia. Tie sa zahojili práve spomínanými sankciami, likvidáciou konkurencie a dobitím našich trhov. Nie, nehovorím, že EÚ je zlá, pretože čiastočne sme to dovolili my sami. Aj tým, že sme riadenie štátu po ’89-tom prenechali kuričom, dramatikom a hercom.
Analogicky máme dnes Fica, ten má na krku Kuciaka a na námestiach herci kážu o slušnosti (pravde a láske). Tomu všetkému sekunduje snaha o udržanie akej-takej sebestačnosti a suverenity (napr. cez tému potravín). Analogicky je dnes Nemecko v recesii a zachraňuje si Deutche Bank, Amerika je v permanentnom vládnom defaulte, v Paríži je permanentná revolúcia žltých viest, ale všetci sa tvária, že svet je gombička a veci sa dejú len tak. Samé od seba. Nikto nič neriadi, pretože ak by nebodaj riadil, bola by to sa-mo-zrej-me konšpiračná teória, ktorú treba okamžite pridať na stránku Demagog alebo Konšpirátori. Všetko na svete je riadenie a riadenie sa uskutočňuje na základe informácii. Kto ich má, riadi. Kto ich nemá, toho riadia.
Celé to uzatvára dnešná informácia, že Kiska definitívne ide do politiky. Ide o to, že za Kiskom sú tí istí ľudia a procesy ako za Čaputovou a Progresívnym Slovenskom. Snaha urobiť A-B testovanie a následne sústrediť opraty do jedného silného zväzku mi silno pripomína spomínané SDKÚ za Dzurindu. Zdanlivo rozhádaná opozícia má v pozadí už teraz veľmi jasnú silu, ktorá sa ju bude snažiť, jak sa vraví, skonsolidovať. Rovnako, ako sa snaží Penta skonsolidovať všetky svoje médiá. Postupným výberom sa časom ukážu všetky figúrky a lídri, ale pekne to celé previazala Radičová. Tá je premostením medzi SDKU a PS, je mentálnou spojkou oboch procesov. Ide o tú istú snahu, len evolučne vyspelejšiu. Všetci jej nositelia hlásajú a konajú to isté – Svet prvý a Slovensko by ani nemuselo existovať. So všetkým, čo k tomu patrí. A vždy na osnove, že tu doma sa len kradne a štát je zlý. Kto zakladá takúto myšlienku, akoby založil pod náš štát mínu. Keď sa naposledy u nás volilo proti absolútnemu zlu (komunizmus alebo následne Mečiar), vždy to skončilo totálnou rabovačkou, nástupom drog a všeobecným rozvratom štátu. Jak sa hovorí, v mútnych vodách sa najlepšie loví. Kto lovil je dnes jasné podľa koncových príjemcov všetkých privatizácii a podľa tých, ktorý dnes ovládajú náš trh. Netvrdím, že komunizmus alebo Mečiar boli len dobro, a preto mi prosím netvrďte to isté o stranách, ktoré ešte ani nie sú v parlamente. Prípadne majú 5 a pol člena.
Som za Fica?
Keď som začal hovoriť o tom, že médiá si nerobia svoju prácu a že prílišné nadšenie do politiky a riadenia nepatria, prakticky okamžite som nafasoval nálepky kotlebák, smerák, zo Súmračnej. Niektorí „priatelia“ zašli až tak ďaleko, že mi dali podmienku – zmeň názor, aby som si ti ťa mohol opäť začať vážiť. Aké príznačné od čitateľov médii, ktorých príručky učia, že napádanie oponenta a nie jeho myšlienok je podlosť a trollovanie.
Poviem to ešte raz a naposled. Nezastávam sa Fica. Len hovorím, že médiá robia politiku v zmysle smerovania ich majiteľov. Pracujú s informáciami a priamo riadia ich toky. Tým pádom riadia spoločnosť. Hovorím aj to, že radosť z Čaputovej nie je na mieste, ak nepoznáme jej pozadie, činy a schopnosti. Že boj za pravdu a lásku veľmi často končí totálnou rabovačkou a rozvratom.
Pre mňa neexistuje delenie na modrých a červených. Pre mňa existuje len delenie na tých, ktorý chcú pomocť všeobecnému blahu a tých, ktorí z toho chcú mať osobný prospech. Nie som proti EÚ, ale som za jej spravodlivejšie riadenie. Nie som zato, aby sa pri každom probléme okamžite ťahali z klobúka nové mená. Som zato, aby sa pracovalo s tým, čo tu je. Som zato, aby sme donútili skúsených pracovať pre blaho štátu, teda nás. Toto riešenie je omnoho trvácnejšie, ako keď budeme každé 4 roky meniť figúrky. Tým trvá aj niekoľko rokov, kým sa zorientujú. Za ten čas, sa toho pokazí násobne viac, ako sa opraví. Pretože nemajú informácie (a najnovšie ani skúsenosti), tým pádom nevedia riadiť. Ale to riadenie tam stále je. Stále sú tam ľudia, ktorí tie informácie majú a používajú ich. Volenie nových figúrok je odloženie problému do budúcnosti. Veď ten nový to opraví. To je mesianizmus, voľba nereálnych idolov. Môžeme pracovať len s tým, čo tu máme. Donútiť akýchkoľvek politikov, pracovať pre všeobecné blaho a nie čakať na spásu. To čakanie je zadnými dvierkami pre tých, ktorých nik nevolí, ale napriek tomu majú informácie a riadia. Zdôrazňujem, akýchkoľvek politikov, bez rozdielu.