To je otázka, ktorá zamestnáva Slovensko už dlhšie. Ale ani napriek údajnej dohode medzi lekárskymi odbormi a vládou si nemyslím, že zamestnávať prestane. Práve naopak.
Hneď v úvode však musím povedať, že podľa mňa sa všetko deje tak ako má. Iste, nie je to príjemné, ale žiadna choroba sa nedá vyliečiť len tak, mávnutím čarovnej pilulky. Ani dlhodobo zanedbávaný spoločenský problém.
Posedel som si dnes dobré 4 hodiny v čakárni u doktora a vypočul si zopár rozhovorov. Samozrejme riešili aj hromadné výpovede lekárov. Ozvala sa učiteľka. Vraj ako by to vyzeralo, keby si učitelia povedali: „Neprídeme do práce“. Zastavil by sa život, lebo by pracujúci nemali kam dať deti. Uvažovala ďalej, kam by sme zašli, keby toto isté spravili pekári, želežničiari a mnohé ďalšie profesie. A vraj v Rakúsku už dnes štrajkujú na dráhe.
Podobných rozhovorov som si za posledný čas vypočul pomerne veľa. Celú vec okorenil aj Matovič, ktorý prezentoval svoje nemilé skúsenosti s lekármi počas svojho života. Myslím, že ozvučil len to, čo zažili mnohí z nás (áno, aj ja). Lenže každá karta má dve strany. Koľko ľudí nedbá o svoje zdravie, prejedá sa, systematicky si ničí svoje zdravie, aby potom prišli k doktorovi so slovami: „Vyliečte ma.“ Ak vyčítame farizejstvo lekárom, najprv sa pozrime na seba, ako ostentatívne vyzdvihujeme zdravie ako najcennejšiu hodnotu, ale obratom ruky si ho sami ničíme. A ešte si pre to vymyslíme tucet výhovoriek.
Keď už sme pri tom, je skutočne zdravie to najcenejšie? Ako sa vlastne dostaneme ku zdraviu? Nie náhodou aj skrz informácie či vzdelávanie, že budeme pracovať na svojej vôli a sem tam si niečo odriekneme? Smerujem k tomu, že v skutočnosti niet NAJdôležitejšej veci či profesie. Darmo by sme mali špičkových lekárov, keby napríklad nemal kto vyhadzovať smeti a hnili by na uliciach. Preto nie je správne vyzdvihovať len lekárov. Ako to napísal Samo Chalúpka? „…pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom. A človek nad človeka u nás nemá práva.“ Tak prečo robiť z lekára pána, keď má byť v prvom rade partnerom.
Problém týchto „protestov“ je viacúrovňový. Mám osobnú a mimoriadne zlú skúsenosť s lekárom, ktorý vedie toto protestné hnutie. Keďže Slovensko je malé, tak som zistil, že rovnakú, ba aj horšiu majú viacerí v mojom okolí. Keď lekársky stav zastupuje takýto človek, potom niečo nie je v poriadku. Niekto ho totiž musel zvoliť a rovnako niekomu vyhovuje, že ho zastupuje práve takýto človek. Podľa hesla Rovný rovného si hľadá.
Veľa sa hovorí aj o tom, že by sme nemali všetkých hádzať do jedného vreca, ale nehnevajte sa, to mi chcete povedať, že hajzlov je viac a tí poctiví sa nemôžu ozvať na obranu svojho stavu? Ak sa už hráme na to, že väčšina je poriadna, tak by mali trochu viac zamakať, aby medzi seba nepustili práve hajzlov. Mimochodom, to isté platí o učiteľoch, odpisovaných diplomovkách, sudcoch a mnohých ďalších oblastí života. Prečo teda tí poctiví medzi sebou neupracú? Snáď sa len neboja, že by kvôli upratovaniu museli istý čas suplovať nedostatok kolegov?
Preto sú základným kameňom úrazu lekárskych protestov ich požiadavky. Väčšina z nich smeruje k zvyšovaniu platov, resp. toto je najviac ozvučované médiami. Nezaznela tam požiadavka, aby sa lekári vysporiadali s ničomníkmi, ktorí kazia ostatným meno. Nezaznela tam požiadavka, aby mal štát aj tie ziskové oblasti zdravotníctva, o ktoré bol oholený v prospech oligarchických skupín v tzv. privatizácii. Z čoho chcete potom platiť to zvyšovanie platov a riešiť zlepšovanie kvality zdravotníctva, ak nežiadate vyriešiť podstaty. Je to presne to isté, ako by ste človeku s vážnym zdravotným problémom dali len náplasť a lieky od bolesti. Dočasne mu zapcháte ústa, ale nikoho ste nevyliečili. Dokedy budeme platiť lekárov za počty chorých a nie vyliečených?
Toto isté som vyčítal (aj osobne) učiteľským odborom, keď žiadali viac peňazí. Povedal som vtedy Ondekovi, že v prvom rade musia bojovať za deti, až potom za všetko ostatné. Inak sa za učiteľov nik nepostaví a nik ich nepodrží. Inak bude pokračovať Rozdeľuj a panuj vo verzii Rodičia vs. Učitelia. To isté teraz vidno pri lekároch a pacientoch.
Spolupráca, nie konkurencia. Omieľam to stále a budem aj naďalej. Namiesto toho, aby sme sa stavali na barikády za alebo proti lekárom, by sme sa mali v prvom rade venovať svojmu zdraviu. Inak dopadneme ako v Kocúrkove, kde plakali nad sekerou, ktorá padne na kolísku a zabije dieťa. Neplačme nad zatvorenými nemocnicami, keď sme sami dovolili rozklad štátu, jeho rozkradnutie a zanedbali sme aj vlastné zdravie napríklad za cenu údajne lepších zahraničných potravín. Čiže pozlátka.
Foto: Pixabay z pexels.com