Piatok som na RTVS videl jeden z dielov dokumentárneho seriálu Fetiše Nežnej revolúcie a neveril som vlastným ušiam, aké veci tam zazneli.
V prvom rade tam padla veta, že keby vtedy nabehli do Umelky policajti a naplnili 3 antony, tak žiadna revolúcia nie je. Neskôr sa vyjadrili ďalší protagonisti, ktorí v čase revolúcie chystali štrajky a verejné zhromaždenia, že sa tiež báli štátnej bezpečnosti, aby ich neprišla zbaliť. Veľká škoda, že sa nezamysleli nad tým, prečo sa neocitli v spomínaných antonoch. Hádam nie preto, že tajní boli nesvojprávni alebo nedostatočne informovaní. Tajní nie sú agenti z bondoviek, práca tajných je v prvom rade práca s informáciami a tvrdá analytická práca. Nie pre srandu králikov sa šéf vtedajšej bezpečnosti Lorenc stal neskôr bezpečnostným poradcom Penty. Tej Penty, ktorá bola vystavaná na komunistických papalášoch a pokútne získaných peniazoch z divokej privatizácie. Nehovorím, v tých revolučných rokoch mohli mať skutočne študenti pocit, že sú to oni, kto pohol dejinami alebo zhodil celé režimy. Lenže tí lepšie informovaní a vplyvnejší zvyknú byť dobre pripravení na každý scenár. A hlavne, výhodný je pre nich akýkoľvek scenár. Pretože stále platí, že každý v miere svojich vedomostí pracuje na seba a v miere nevedomostí na toho, kto vie a pozná viac.
Keď som sa díval na výpovede vtedajších študentov a porovnal ich s vyjadreniami ľudí Slušného Slovenska, prišlo mi na um známe porekadlo, že prvý krát je to komédia, druhý krát fraška. Obe udalosti potrebovali spúšťač. Vtedy stačilo na pobúrenie verejnosti zbitie študentov. Dnes, po 30-tich rokoch dráždenia krvákmi, pornom, vulgárnosťou a negatívnymi správami, už treba trochu silnejší kaliber. Smrť mladého človeka, a nie jedného. Podobností je viac. Vtedy aj dnes niesli protesty študenti a herci. Fraškou je, ak sa na protestoch dnes zúčastňujú herci, ktorí boli vtedy študentami. Bez urážky, študent nevie o živote nič. Dokonca ani dnes, keď mladí viac cestujú a majú väčší rozhľad. Herec zas hrá určenú rolu, poslúcha svojho režiséra a ten zasa toho, kto film platí.
Vtedy aj dnes bol potrebný marketing. Kým dnes sú to odznaky s anglickým All for Jan, vtedy to bolo prosté pomenovanie Sametová revoluce či Nežná revolúcia. Toto je opäť krásny príklad jazykovej diverzie. Ak nazvem niečo prídavným menom sametová alebo nežná, v mysli sa človeku automaticky vyjaví pozitívny obraz. Sémantika. Je to želaná reakcia, pretože výsledok revolúcie je v podstate rozvrat spoločnosti a zničenie hodnôt, ktoré boli vybudované počas socializmu. Predstavte si, že socializmus nebol len číre zlo, ale skutočne niečo vybudoval. Nie ideálne, ale taký nie je ani kapitalizmus. Označením sametová či nežná sa nadlho v mysliach ľudí zmena režimu usadila ako pozitívna udalosť. Čo samozrejme odsunulo proces zhodnotenia histórie, aby sa dali dokončiť všetky rabovačky aj upratať po nich. Jazykovú diverziu završuje dnes časté vyjadrenie, že socialistické zriadenie bolo zločinné, tyranské a 100% negatívne. Vyjadruje sa tak napríklad Emília Vášáryová vo videu pre americkú ambasádu. Prehlásením socializmu za čisté zlo de facto legalizujeme následnú rabovačku národného hospodárstva. Podvedome legalizujú Pentu a komunistických papalášov, ktorí mali informácie a dobre sa na zmenu pripravili.
Celú reláciu však zaklincoval psychológ Heretik, ktorý (okolo 36-tej minúty) povedal, že každá mladá generácia by si mala vyskúšať revolúciu. Položme si otázku, čo je lepšie pre vývoj spoločnosti – revolúcia, kompletná výmena, následný chaos a hľadanie každých 20 rokov (čas jednej generácie), alebo neustála, premyslená a sústredená práca na rozvoji spoločnosti spojená s priebežnou korektúrou. Tá istá otázka sa dá položiť k parlamentným voľbám. Budeme každé 4 roky trhať kormidlom alebo sa budeme snažiť pracovať postupne? Žiadna doba nie je dobrá nato, aby si mladí skúšali revolúcie a už vôbec nie pre ten dobrý pocit. Ten dobrý pocit spôsobí len to, že udalosti v mysliach zúčastnených nadlho zamrznú ako niečo pozitívne a znemožnia im s odstupom času zhodnotiť ich. Vidím to na ľuďoch, ktorí stáli pri organizácii udalostí novembra 89. Na základe tých udalostí majú pocit, že niečo dosiahli, že sú niekto, že boli súčasťou niečoho veľkého, 5 minút slávy. Emócia, ktorá má silu vypnúť racionálny úsudok. Nesúdim ich, pretože revolta mladých je v poriadku, rovnako ako je puberta. Je prirodzená pre vývoj osobnosti, ale nie pre vytváranie a riadenie štátu či politiky.
V tomto zmysle boli protesty Slušného Slovenska generálkou nanečisto. Keby vyšli podľa plánu, ušetrili by námahu navyše. Tým, že nevyšli, majú aspoň dostatok informácii na vyhecovanie k výročiu 17. novembra, resp. k voľbám. Po tridsiatich rokoch jednoducho nemôžeme zopakovať scenár so študentami a hercami. Ak áno, budeme za rovnakých tupcov, ktorí ako zmyslov zbavení kupovali tie najposlednejšie skladové ležiaky v rakúskych dedinkách kúsok za hranicami hneď po páde opony. A potom sa čudovali, že im počas tých nákupov doma tie obdivované západné krajiny sprivatizovali všetky dôležité podniky.
Foto: Photo by Benjamin Carter from FreeImages
Súvisiaci článok
Kľúče sa druhý krát odovzdávať nebudú