„Rozpad“ Smeru

Mnohí sa predháňajú v tom, aby zanalyzovali odchod Pellegriniho zo Smeru. Skloňuje sa slovo rozpad, pritom nateraz odišli 11-ti poslanci. Smer má okolo 15.000 členov, rozpad vyzerá inak.

Objavili sa aj názory, že odchádzajú tí najlepší. Rovnako paradoxné tvrdenie, keď práve odchádzajúci boli mimoriadne často kritizovaní v tých istých médiách.

Hĺbavejšie analýzy zasa predpovedajú, že išlo o zámerné štiepenie, aby dve strany dokázali pokryť väčšie percentá. Lebo dve hlavy sú viac ako jedna.

Iba Chmelár si stále hudie to svoje a má aj dnes ako jediný patent na ľavicu. Problém je, že nestačí, že niečo tvrdí už 20 rokov. Ak to bolo chybné vtedy, je to chybné aj dnes. Dokázal to svojimi kandidatúrami a politickými pokusmi (SEN, prezidentská kandidatúra a Socialisti.sk), všetky stroskotali na základnom nepochopení, v akom prostredí dnes existuje ľavica a aké má možnosti manévrovania. Stroskovali zrejme aj na nepochopení základných významových rovín jazyka. Napríklad vtedy, keď nazval svoje hnute SEN. Už týmto činom ho vopred odsúdil na neúspech. Na toto nepotrebujem byť ani marketingový stratég, toto si uvedomuje ešte aj kuchár v reštaurácií. Ak pripraví chutné sušené mäso a dá ho na lístok ako sušené mäso, nepredá ani porciu. Akonáhle ho premenuje na bresaola, predá ich desať. Tragédia je, že takúto silu slova si neuvedomuje vysoko vzdelaný človek, pedagóg, ktorý priamo vyučuje žurnalistiku.

Čo je základ nášho politického aj spoločenského systému

Môj názor je, že všetky relevantné strany majú oligarchické pozadie. Či u nás, alebo v zahraničí. Tak je nastavený spoločenský systém dnešného sveta. Lepší sme nevymysleli alebo nedokázali obrániť. Ak chcete v takomto svete preraziť, máte v zásade len dve možnosti. Prvá je trpezlivo a mimoriadne dlho vzdelávať bežných ľudí, aby sa títo konečne spojili a dokázali získať prevahu nad systémom a zreformovať ho. Pretože oligarchia sa spájať vie. To isté chápe aj mafia, že vojna neprospeje nikomu, zato v dohode sa bude dariť všetkým. Ale bežný spotrebiteľ má byť vraj originál a unikát. Autom, domom, teniskami, tetovaním… (pozn. spomeňte si na Svätoplukove prúty)
Druhá možnosť je pustiť sa cestou oligarchie a snažiť sa postupne vkladať do politických rozhodnutí aj verejnoprospešné veci. Pomalými krokmi presviedčať oligarchiu, že je v jej záujme odpúšťať zo systému menej peňazí, lebo z dlhodobého hľadiska si tým zarábajú na sociálne problémy. Tie si môžu nakoniec zlíznuť aj oni, pretože stabilita je z dlhodobého hľadiska cennejšia, ako neustály chaos. Oligarchiu treba presviedčať aj o tom, že pracovať na vlastný štát je pre nich výhodnejšie, ako pracovať na cudziu mocnosť (lebo aj tá ich môže nechať vymeniť). Na Slovensku stanovili chybnú mantru, že oligarchiu treba odstrániť. Veľa šťastia, lebo tým vlastne hovoria, že odstránia terajšie štátne zriadenia a kapitalizmus na svete.

V dejinách nášho štátu máme niekoľko príkladov pre rôzne konanie strán a rôzne výsledky ich činnosti. Jedna išla na ruku mocnostiam (SDKÚ) a predala všetko, aj to, čo bolo privarené. Druhá sa snažila aspoň čiastočne robiť pronárodné veci a skončila výsmechom (SNS), lebo nevedela ustrážiť predsedov ani svojich oligarchov. Iná sa snažila vystúpiť z NATO a teraz má jej predseda na krku súd (Kotlebovci). Ďalšia to skúsila cestou Dona Quichota a ideálov, no skončila s mizernými percentami (Socialisti.sk), pretože navrhovala nereálne spôsoby ako dosiahnuť vcelku rozumné aj správne ciele.
Smer si vybral druhú cestu, pomalú prácu s oligarchami a občas sa pokúsil doplniť ju aj tým vzdelávaním občanov (otváraním tém ako potravinová sebestačnosť a pod.). Že jej riešenie fungovalo, dokazuje postavenie troch vlád a dostatočne dlhý čas v riadení štátu. Toto je holý fakt, ktorý nemôže poprieť ani odborník, ani oponent a ani karikatúra od Shootyho.

Podstata ale je, že my všetci sme Smer. Má okolo 15.000 členov, čo je myslím hodnoverná vzorka nás všetkých, nie 1.000 účastníkov nejakého prieskumu. Nie je u nich percentuálne viac hajzlov ako inde. Len tým, že je ich toľko, sú viditeľnejší ako inde. Ak nadávame na Smer, nadávame sami na seba. Nadávame na to, že nedokážeme zreformovať existujúci systém oligarchického pozadia strán. Nadávame na politiku a vyhovuje to práve oligarchom, lebo nik normálny potom do politiky nepôjde. Nadávame na Fica, že mal vyliať hajzlov. Keby ich vylial, budeme nadávať, že je despota. Mimochodom, tieto hlasy sa ozývajú aj beztak, keď ho prirovnávajú k Mečiarovi. Položme si otázku, čo by sa stalo, keby Fico robil politiku takýmto spôsobom? Môj odhad je, že oligarchické klany by ho dali vymeniť. Nevymenia ho, ak má ponuku, na ktorú sa dajú prehovoriť a je výhodná aj pre nich. Keď píšem oligarchických klanoch, treba povedať, že tlak na našich politikov nevytvárajú len oni, ale napríklad aj mocnosti, ktoré majú vždy svoje záujmy a všetky páky na ich presadenie. Od Mníchova až dodnes.

Fico svojim mlčaním často rieši podobné situácie, napríklad vyhadzov straníkov, ktorí tam nemajú čo hľadať. Typický príklad je Beňová, ktorá sa verejne sťažovala, že Fico reagoval na vystúpenie Pellegriniho až po dvoch dňoch. Trafená hus zagágala a Fico nemusel ani prstom pohnúť. Pretože je to na konci dňa volič, ktorý ju dostal do funkcie europoslankyne. Keď nás táto pani baví ako vtipný bulvár, tak sa nečudujme, kto všetko nám sedí v parlamente a ako je riadený náš štát. Ani toto nie je Ficova chyba. My sme ju tam prekrúžkovali, nie on. Fico nám jej kandidatúrou dal naopak možnosť začať sa chovať ako občania a jasne ukázať, že tam nemá čo hľadať. Našim chovaním mohla odísť do zabudnutia s nula hlasmi. Stal sa presný opak. Navolili sme si do parlamentu ešte hroznejšie figúrky, komediantov, vekslákov aj zlatokopky.

P.S.

Nijakým spôsobom neobraňujem kradnutie alebo iné negatívne činy. Nemôžem ale popierať realitu, v akej žijeme – oligarchický kapitalizmus, v ktorom tí najbohatší „optimalizujú“ dane a drobní ľudia živoria, u nás aj vo svete. Takýto systém sa nedá zmeniť zo dňa na deň a už vôbec nie revolúciou. Toto sa dá podľa mňa zmeniť len vzdelaním a informáciami. Vždy ale v medziach našich možností, nie v medziach našich snov. Preto tvrdím, že aj s hajzlami sa dá pracovať. PRACOVAŤ, nie spolupracovať.

Foto: od Karolina Grabowska z Pexels