V poslednom čase sa veľmi často skloňuje slovné spojenie predčasné voľby. Niektorí tvrdia, že ďalších 3 a pol roka neprežijeme, druhí zasa, že premiéra treba rovno zatvoriť do blázninca.
Ani jedna z týchto možností podľa mňa nie je z dlhodobého hľadiska dobrá a vysvetlím prečo. Po nedávnych voľbách sa na Slovensku mimoriadne prehĺbil spoločenský konflikt. Časť obyvateľstva na to reagovala napríklad pochodmi za slušné Slovensko, na druhej strane ale nemala problém želať basu komukoľvek, kto mal iný názor. Mimochodom, takýto veľký spoločenský rozkol sa dá pozorovať v mnohých vyspelých štátoch sveta. Vidno ho v Amerike, vidno ho vo Francúzsku, Španielsku aj Taliansku.
Po voľbách sa u nás začali pretŕhať už beztak nahlodané rodinné a priateľské vzťahy. Ak vtedy niekto povedal, že Matovič je tragédia a nič dobré nepriniesie, automaticky bol zaradený medzi podporovateľov Fica. To je absolútny logický faul. Potom však prišla korona a ľudia sa jeden druhému ešte viac odcudzili. Zomklo nás to len naoko, deti nakupovali starým rodičom, ale v skutočnosti sa úplne prerušil spoločenský dialóg. Osobnú komunikáciu vrátane reči tela a mimiky nenahradí žiadne četovanie. Teraz prichádza tretia časť finále – tvrdý ekonomický náraz. Aj v ňom ešte stále riešime, že pravdu má len ten náš politik. Je to ako keby sa niekto hádal o politike na nahnutej palube potápajúceho sa Titanicu. Riešia to jednotlivci aj najrôznejší analytici v médiách.
Inými slovami, politici sú pre nás dôležití, ale nikdy nie viac, ako naši najbližší.
Pre toto všetko nie je dobré, aby boli predčasné voľby. Ľudia, ktorí boli ešte pred pol rokom schopní zvoliť si takýchto neskutočných amatérov, plagiátorov a mafiánov, nie sú pripravení na opätovnú zmenu. Niektorí budú musieť prekonať osobnú hanbu, že volili koho volili. Ostatní budú mať nutkanie vyhadzovať im to na oči, často aj nepekným spôsobom. Ani toto liečeniu spoločnosti nepomôže. Podstatné je zahojiť rany medzi ľuďmi, spojiť rodiny a priateľov, ktorých rozdelila v podstate malá partička idiotov v politike a rovnako malá partička novinárov v médiách.
Inými slovami, politici sú pre nás dôležití, ale nikdy nie viac, ako naši najbližší. Ak si nájdu k sebe cestu, budú schopní urobiť ďalší krok – postarať sa o spoločný štát. Dilema doby je, že nie je ani dobré, aby takáto neuveriteľne amatérska vláda zostala dlhšie vo vedení štátu a ničila ho. Na prepriahanie koní uprostred brodu ale nemáme čas. Ľudia by mali miesto toho začať aktívne komunikovať s poslancami (na národnej aj lokálnej úrovni), pýtať sa ich, čo plánujú robiť, ako plánujú kontrolovať vládu (lebo sú jej nadradení) a ako budú plniť naše želania. Nemyslím tým petície, tie sú na dlhé lakte. Nemyslím ani rôzne nezmyselné protesty proti rúškam a už vôbec nie protesty na sociálnych sieťach. Myslím tým prirodzené spájanie sa v regiónoch, kde sa ľudia medzi sebou poznajú. Dať dokopy spoločné ciele a dať ich aj na papier s pečiatkou. Nech to má zákonnú podobu, a potom začať vstupovať aktívne do riadenia štátu. Nie ako politická strana, ale ako iniciatíva zložená z verejného, súkromného aj občianskeho sektora. Je to legitímny nástroj správy nášho štátu.
Foto: Jenna Hamra z Pexels