So študentami som nedávno pozeral v rámci sociológie dokument Social Dilemma na Netflixe. Rozoberá pôsobenie sociálnych médií na spoločnosť aj jednotlivcov.
Dokument sa snaží prinášať bombastické informácie o tom, akým spôsobom manipulujú sociálne siete naše konanie, ako dobre nás poznajú a ako dobre vedia predpovedať naše reakcie. Poznajú naše reakcie pri nakupovaní, ale aj pri voľbách.
Potiaľto by to bolo všetko pekné, ale na pozadí nedávnych protestov v USA, Berlíne aj u nás a v Prahe som si všimol jeden detail. Dokument má jednu ústrednú osobu a ukazuje jej život v rámci sociálnej siete aj mimo nej. Jeho aktivita sa počas dokumentu stupňuje, rovnako tak odcudzenie rodine. Skončí to až jeho zatknutím na proteste, kde v podstate nič nezákonné neurobil.. Zatkli aj jeho staršiu sestru, ktorá ho chcela odtiaľ dostať, takže svojim konaním ublížil aj blízkemu človeku.
Tento moment považujem za nebezpečné emocionálne a podprahové masírovanie – ak sa zúčastníš protestu, dopadneš zle a zaplatí za to aj tvoje okolie. Totiž, drvivá väčšina protestov u nás aj v zahraničí sa dnes organizuje práve cez sociálne siete. Facebook alebo Twitter majú na jednej strane možnosť akciu alebo akýkoľvek obsah buď cenzurovať alebo jednoducho potlačiť tak, aby sa zobrazoval len obmedzenému množstvu ľudí. Tým majú absolútnu a presnú kontrolu nad dávkovaním informácií.
Atmosféra vo svete je ale výbušná a séria rôznych Majdanov, arabských jarí ale aj občianskych protestov či doslova rabovačiek pomaly ale isto stúpa. Len u nás sme za posledné dva roky mali množstvo protestov najrôznejších politických alebo ideologických táborov. Takúto atmosféru treba strážiť, aby sa nevymkla spod kontroly a deje sa to aj cez tento dokument. Podprahovo vám povedia, nerobte na sociálnych sieťach nič zlé, lebo dopadnete zle. Keď to potiahnem ďalej, konečný výsledok z dokumentu je – Nechoďte protestovať.
Tento istý cieľ mali aj posledné protesty futbalových fanúšikov v Bratislave a Prahe. Futbal je totiž to posledné, na čom dnes stojí náš štát. Pár ľudí zatkli, pár fanúšikov dostalo po hlave a médiá budú ešte pár týždňov živiť celú túto tému. Výsledok bude, že si časť občanov rozmyslí, či pôjde proti vodnému delu alebo trestnému stíhaniu. Nikde totiž nemáte záruku, že sa na proteste neobjaví partička provokatérov. Na tomto bratislavskom polícia zatkla 3 osoby, ktoré mali hádzať dlažobné kocky. Dve z nich boli cudzí štátni príslušníci. Šušká sa, že to boli Polilaci. To je informácia, ktorá pomerne často presakuje aj pri iných protestoch. Že sa ich zúčastňujú ľudia zo zahraničia. Ktokoľvek teda bude chcieť na Slovensku organizovať protest, musí v prvom rade zabezpečiť aktívnu ochranu pred provokatérmi. To si vyžaduje mimoriadne dobrú organizáciu všetkých účastníkov, jasné informácie, aby každý účastník vedel, čo má robiť. Každý, kto niečo v živote riadil kolektív ľudí, vie veľmi dobre, aká je to ťažká úloha. Preto sa malému, ale dobre organizovanému hlúčiku 10 provokatérov môže podariť rozbiť protest tisícky ľudí.
Protesty môžu byť len dva druhy, živelné a organizované. Živelné síce vyzerajú ako organizované, ale opak je pravdou. Niekto ich len zorganizuje na Facebooku ako jednorázovú akciu, ľudia prídu, zanadávajú si a koniec. Organizované sú tie, kde sa najprv vytvára štruktúra prípadne organizácia. Až tá následne začne organizovať protesty, keď ma oporu v niečom formálnom. Buď nejakom vyhlásení alebo konkrétnych ľuďoch. Takto prebiehali protesty v roku 1989 ale aj pred dvoma rokmi pod menom Slušné Slovensko. Každý protest mal svoju bunku, tie boli organizované v nejakej štruktúre, mali svojich podporovateľov, mediálne aj finančné krytie. Hlavní organizátori po protestoch prešli takpovediac suchou nohou rovno do politiky. Preto sa vždy treba pozerať na podhubie, kde protest vzniká. Ako aj pri ľadovci, najväčšia a najpodstatnejšia časť je vždy pod hladinou.