Kto prevezme riadenie na strednou Európou?

Štáty strednej Európy sa vyvíjajú každá svojim spôsobom, zároveň sú členmi Európskej únie, ale aj iných zoskupení, ako napr. Višegrádska štvorka alebo Slavkovský formát. Vo všetkých týchto štátoch v poslednom čase prebiehajú turbulencie a objavujú sa rôzne vyšetrovania. Otázkou, ktorá by nás mala zaujímať je, kto nás bude riadiť. 

Rakúsko?

Dlhodobo sa o riadenie pokúša práve tento štát. Vo V4, ale aj v Rumunsku či Chorvátsku má svoje silné ekonomické záujmy, z ktorých čerpá svoju zdrojovú stabilitu. Napriek tomu sa snaží presadiť aj na poli politickom, napríklad pridružením sa do V4, k čomu je navádzané aj zvonka. To sa mu nepodarilo, preto ako reakcia vznikol Slavkovský formát s Českom a Slovenskom.

Rakúsko má momentálne na čele štátu kancelára Sebastiana Kurza. Ten sa ku svojej terajšej moci dostal po škandále okolo strany FPÖ a jej predsedu Stracheho. Pred dvoma rokmi uniklo do médií video, kde mal Strache handlovať s neterou fiktívneho ruského oligarchu o časti Rakúska. Bola to nastražená pasca a napriek tomu, že nebol známy zdroj (a teda aj zámer) úniku, Strache a jeho spolustraníci boli odstavení, doslova vysunutí na okraj politického života. Na možné spravodajské pozadie kauzy upozornil len jeden vrcholový nemecký politik, všetkým ostatným odstavenie strany FPÖ evidentne vyhovovalo. Špekuluje sa, že to celé išlo v synchronizácii s rakúskym prezidentom Van der Bellenom. Sebastian Kurz si po tomto škandále ešte viac upevnil aj pozíciu vo vlastnej strane, kde si vyhandloval právo veta. Taký malý absolutizmus…

Po dvoch rokoch sa ale ukázalo, že celé a nezostrihané video vypovedá o niečom inom a Strache hovoril iné veci. Ospravedlnenie nečakajte ani v rakúskych médiách. Ako vidno, mediálne úniky sa nedejú len na Slovensku a rufmord je dodnes mimoriadne funkčný nástroj na odstavenie protivníka. Lenže vietor sa začína otáčať a mladého Kurza teraz obvinili z krivej výpovede vo veci korupcie. Obvinenie z korupcie je nádherný nástroj na odstavovanie protivníkov všade na svete.

Podľa týchto udalostí sa dá povedať, že Rakúsko si síce brúsi zuby na monarchistický refreš, ale v realite bolo Kurzovi naznačené, že má korigovať svoje kroky. Tak, ako uniklo video so Strachem, presne tak isto je načasované aj vyšetrovanie a následne obvinenie Kurza. Vždy je to o načasovaní. Druhá možnosť je, že obvinenie Kurza je test jeho odolnosti, schopnosti manévrovať a riadiť.

A čo Česko?

Keď sa pozrieme do Čiech, tam je situácia rovnako zamotaná. Kauza Vrbětice ukázala, ako sa Babiš snaží manévrovať v evidentne spravodajskej hre. Už predtým musel manévrovať vo svojej vlastnej dotačnej kauze menom Čápí hnízdo. Podobnosť s Rakúskom je aj v tom, ako vláde kryje chrbát prezident. Deje sa to v Rakúsku a tiež v Čechách. Aj keď to tak vždy nevyzerá. Babiš je zrejme nútený dávať niektoré prehlásenia, aby si proti sebe nepoštval ešte viac ľudí, ale na konci je prezident-korektor. Práve teraz opozícia navrhla vyslovenie nedôvery českej vláde aj keď by mali mať na jeseň regulerne voľby. Podľa vyjadrení strán to vyzerá, že sa odvolanie aj podarí, lenže Zeman sa vyjadril, že nechá vládu v demisii dovládnuť do normálnych volieb.

Bez ohľadu na vyššie napísané, má Babiš síce dostatočné skúsenosti, ale zároveň si nesie aj pomerne veľkú záťaž. Plus vždy zostane len počešteným Slovákom, bez širšej podpory medzi obyvateľstvom. A tam, kde občania nekryjú v hojnom počte chrbát svojim politikom, tam si ich uchmatne niekto iný (veľmoc, oligarchia alebo obaja…).

Žeby Poľsko?

Poľsko má síce výtlak vďaka svojej veľkosti, no má tiež množstvo ale. Historicky zaostáva v priemysle, je čiastočne závislé na peniazoch svojich ekonomických emigrantov a má dlhodobú smolu na hlúpe elity. Tieto elity si napríklad pýtajú jadrové zbrane a trpia chorobnou rusofóbiou. To je v európskom priestore obrovský hendikep, pretože bez viacsmerovej spolupráce nie je možné ďalej fungovať. Separatizmus nie je cesta. Obrana národných záujmov áno, ale zároveň so spoluprácou s okolím.

Tak Maďarsko?

Náš južný sused sa od všetkých vyššie spomínaných štátov odlišuje asi najviac. Napriek tomu, že ide o menší štát, niekoľkokrát preukázal životaschopnosť. Aktuálne očkovacími preukazmi a dvojstrannými dohodami pri uznávaní ich vlastného preukazu. Kým EÚ naďalej váha, či schváli čínsku a ruskú vakcínu, prípadne podáva žaloby na Astra-Zeneca, Maďarsko očkuje so všetkým, čo má k dispozícii. Neustále treba pripomínať, že všetky vakcíny boli schválené predčasne, na výnimku alebo núdzové použitie. Kde EÚ používa len slovíčka typu solidarita a súdržnosť no stále váha, tam Maďar už vyrokoval všetko podstatné.

Aj v samotnej pandémii tamojší štát preukázal jasnú vôľu ochrániť sa, keď dočasne prebrali riadenie strategických podnikov vojaci. Jednak je to mimoriadne silný signál smerom von, ale hlavne spôsob, akým zabezpečiť ochranu podnikov pred ich prebraním zo zahraničia. Pretože každá kríza v dejinách sa doteraz skončila tak, že bohatí poskupovali čo sa dalo a stali sa ešte mocnejšími.

Viktor Orbán samozrejme nie je bez chýb, ale nie je to žiaden mladý Kurz. Je v politike dostatočne dlho a je to vidieť na jeho činoch aj vyjadrovaní. Len nedávno poskytol slovenskému denníku Postoj rozhovor, po dlhých 12 rokoch. Stojí zato prečítať si, čo si myslí náš veľmi blízky sused, s ktorým navyše zdieľame podstatnú časť minulosti. Najzaujímavejšie z rozhovoru bolo pre mňa vyjadrenie, že by bolo účelné a všetkým prospešné, keby sa spojili do jedného útvaru Česko, Slovensko a Maďarsko. Keď sa nad tým bližšie zamyslíte, dáva to zmysel. Historický aj praktický. Takýto štát by mal dostatok zdrojovej stability, aby mohol ustáť tlak zvonka. Či už tlak veľmocí, ale aj tlak vlastných obchodných partnerov v Európe. Napriek tomu, že Orbán často robí ramená, hovorí dostatočne triezvo, že osamotené Maďarsko bez spolupráce nie je schopné ustáť ten tlak.

Uvidíme, či sa takýto nápad časom presadí, zrejme ho nespomenul len ako anekdotu. Doba pokročila a všetci sme si po rozpade socialistického bloku vyskúšali, aké je to spravovať vlastný štát. Slováci sa už nemôžu vyhovárať, že doplácajú na Čechov a rovnako nemôžu ani nadávať na Maďarov, že sú objektívne akcieschopnejší. Je na čase priznať si svoje kvality aj slabiny a spojiť sa na novom základe.

No a Slovensko?

Zo Slovenska mám zmiešané pocity. Asi najlepšie to vyjadruje náš tichý skepticizmus. V prieskumoch vychádza, že ľudia neveria Amerike a viac veria Rusku, no napriek tomu sa málokedy nájde spontánna sila, ktorá by tento postoj preklopila do reálnej politiky. Želáme si niečo a napriek tomu tolerujeme, že sa deje opak. Ticho nesúhlasíme, ale zároveň neprotestujeme, keď sa pošliapavajú naše práva či dôstojnosť.

Tomu zodpovedá aj pestrý mix politikov v našej krátkej minulosti, z ktorých vytŕča len zopár osobností. Nespomeniem všetky, len tie v najväčšom protiklade. Či sa nám to páči alebo nie, sú to napríklad Dzurinda s Miklošom. Odišli síce do politických dejín, ale stále sú mimoriadne aktívni. Nie nadarmo boli použití pri demontáži, pardón, privatizácii Ukrajiny. Neschopných by tam neposlali. Ďalšou osobou, či sa vám to páči alebo nie, je Fico. Ani jemu nemožno uprieť dlhoročné skúsenosti a preverenie v mnohých záťažových situáciách (samozrejme s prihliadnutím na chyby). Kým Dzurinda s Miklošom boli a sú orientovaní absolútne prozápadne, Fico sa snažil manévrovať všetkými smermi. Jednak sa pokúšal ozvučiť dôležité témy (potravinová sebestačnosť, návrat energetiky po privatizáciách), ale tiež nepropaguje vystúpenie z EÚ či podobné nápady z extrémnej časti politiky.

Záver

Nateraz sa zdá, že o priestor strednej Európy sa vedie aktívny boj medzi veľmocami aj regionálnymi hráčmi. Na strane druhej prebieha aj konkurz na štát, ktorý bude tento priestor viesť a zjednocovať. Z vyššie popísaného mi vychádza, že vedúcou silou je jednoznačne Maďarsko.

Nech sa stane čokoľvek, naša budúcnosť nám nepadne do náručia sama. Nedávno hovoril v rozhlase jeden zberateľ mincí, ako sa po vojne aj 1989 zo Slovenska vyviezlo alebo za facku predalo množstvo cenných mincí a dnešní zberatelia ich nakupujú späť za krvavo vydreté peniaze. Týmto istým prejdeme ako celý štát. Buď budeme naďalej zrádzať vlastné Slovensko a predávať jeho posledné zvyšky alebo si vyhrnieme rukávy a pustíme sa do obnovy. Skutočnej obnovy, nie tej, o ktorej donekonečna iba rozpráva EÚ. Spoločne s tými, s ktorými nás spája minulosť, ale na nových a rozumnejších základoch.

Foto: www.gov.pl/web/canada-en/visegrad-4-economic-outlook