Ústavný súd SR teda pozastavil jednu z vyhlášok Úradu vereného zdravotníctva. Pozornejší z vás si všimli, že som túto „udalosť“ nekomentoval ani nezačal nadšene jasať. Neustále upozorňujem, že si treba všímať hlavne to, čo napísané nebolo.
Týmto rozhodnutím predviedol Ústavný súd ukážkovú imitačno-provokačnú činnosť. Rovnako ako pri odmietnutí referenda. Imitačnú, pretože imituje snahu o spravodlivosť. Predmetnú vyhlášku nezrušil, ale len pozastavil. A pozastavil len jednu z mnohých a navyše urobil tak až po roku naliehania a dovolávania mnohých občanov aj právnikov. Provokačnú zas preto, lebo síce pozastavil jednu vyhlášku, no zároveň vládni predstavitelia oznámili, že ju sprísnia. To naštve ďalší neurčitý počet ľudí. Mimochodom, rôzne orgány nemusia pri očividnom porušovaní zákonov čakať na trestné oznámenia od občanov či poslancov, ale môžu konať iniciatívne a samostatne. Predviedol to napríklad generálny prokurátor, keď napadol zákonnosť vyhlášok ako celok. Nielen jednu jedinú, starostlivo vybranú.
Celá vec má však niekoľko ďalších rovín. Druhá rovina je politická a môžete si ju prečítať v novinách. Smer vraj narazil, pretože ÚS mu síce dal za pravdu, ale v podstate tým len prihral na smeč vláde, ktorá pravidlá na hraniciach ešte viac pritvrdí. Čo to je, ak nie snaha o smerovanie hnevu na Smer, že do toho nemal šparchať? ÚS tu jednoznačne robí politickú nadprácu a opäť ho prezrádza načasovanie. Prečo pozastavil práve túto vyhlášku a prečo práve teraz?
Tretia rovina je medicínsko-politická. Ak sa pritvrdia pravidlá na hraniciach a všetci prechádzajúci budú buď zaočkovaní alebo otestovaní, kto sem teda donesie tú údajnú 3. vlnu? Záleží na uhle pohľadu. Podľa vlády všetci tí, ktorí sa odmietajú podvoliť kontrole, vyhláškam či iným nariadeniam. Podľa iných odborníkov práve tí zaočkovaní a otestovaní.
Ako z toho von?
Už toho majú všetci dosť. Opatrení aj zmätku. Aj občania, ale isto aj policajti a lekári, mnohí ďalší tiež. Ako z toho von? Vyššie som popísal, že cez ÚS to očividne nepôjde. Pôjde to cez ulicu? Pôjde, ale len v prípade, že sa ako občania absolútne vyhneme akejkoľvek imitačno-provokačnej činnosti. To znamená, že protesty by mali byť rýdzo občianske, bez akýchkoľvek vlajok politických strán, bez akýchkoľvek straníckych prejavov. A samozrejme bez akýchkoľvek výtržností.
Rovnako by tie protesty nemali riešiť tisíc podružných vecí, nemali by sme vystupovať z NATO či EÚ, nemali by sme nadávať na kadečo možné, ale požadovať jednu jedinú vec – právne a sociálne spravodlivý štát. Až keď budeme mať toto vyriešené, potom sa môžeme pustiť do zložitejších úloh. Už toto je dosť zložitá úloha.
Čo sa stane, ak sa nevyhneme imitáciám protestov (na spôsob nových či starých kotlebovcov, Druckera, Hlasu či Draxlera) a provokáciám? Odpoveď je možno ukrytá v metodickom pokyne, ktorý nedávno dostali okresné úrady a obce pre prípad vojnového stavu. Vojnový stav môže byť napríklad aj nasadenie cudzích armád v rámci NATO na našom území práve na potlačenie masových a krvavých protestov. Promenádujú sa tu nás už rok, takže zmapované to majú aj v realite. Počas tých transportov nepodriemkavajú. Poviete si „Nereálne!“ Opýtajte sa pamätníkov roku 1968, či bol pre nich vtedy vpád spojeneckých vojsk reálny.
K dispozícii máme ešte stále aj článok 32 Ústavy SR, ktorý hovorí o občianskej neposlušnosti. Tá nám na rozdiel od podivuhodných interpretácií ÚS umožňuje napríklad ignorovať nariadenia, ktoré idú jasne proti nám. Jednoducho ignorovať. Za žiadnych okolností nehulákať, nehádzať dlažobné kocky, nerozbíjať nikomu hlavy, autá či okná, ale jednoducho ignorovať. Je to tá najsilnejšia zbraň a čím viac ľudí ju použije, tým bude účinnejšia. Navyše nám môže zabezpečiť, že nezažijeme repete roku 1968, alebo horšie, návrat plnohodnotného fašizmu. A pri troche pomoci zhora sa nám podarí opraviť náš štát. No najprv si musíme pomôcť sami.
Čo je na tom najťažšie?
Najprv si priznať, že sem sme sa dostali aj vlastným pričinením. Nie kvôli ufónom. Boli sme to my, kto sme ignorovali politiku a politikov. Boli sme to my, kto volil za ľudí poslancov, o ktorých by ste dnes neopreli ani bicykel. A boli sme to tiež my, kto sa nechal kvôli politike rozhádať s vlastnou rodinou či priateľmi. Až keď si toto všetko priznáme, až potom v sebe môžeme nájsť silu na pokojný odpor formou ignorovania. A dialóg so všetkými, ktorí sú ochotní skutočne pomáhať a chrániť.
Ešte jedna dôležitá poznámka na záver – nemáme čas. Pripravuje sa sprísnenie pravidiel a tiež bude snaha o vynútenie pokoja pred nadchádzajúcou návštevou pápeža. Utiahnutie šróbov môže samozrejme nastať aj po ňom. Skutočne nie je čas na zaháľanie a ani na dovolenku.
Veľká vďaka Kulich, veľmi dobrý článok, ktorý nasmeruje k užitočným krokom. Ďakujeme.
Ďakujem, snažím sa skladať si správne mozaiku.
Tvoj pohľad je v príkrom rozpore (našťastie) s radou tak vzdelaného, rozhľadeného, kultivovaného ústavného právnika doc. Drgonca :
– Na otázku, či je možné nejakým spôsobom zvrátiť verdikt ÚS, doc. Drgonec odpovedal: „Už jedine keby vzali kosy a iné nástroje a urobili vzburu, asi… Proste ja tvrdím, že nemôže byť civilizovaný národ, ktorý nevyskúšal defenestráciu svojich politikov. A toto vyzerá ako dobrý krok k slovenskej civilizácii.“
(citát je z článku na HS)
Kto hrá akú hru s nami? Komu by mohlo vyhovovať, aby tiekla krv???
K Ficovi a jeho víťazoslávnemu pokriku po pozastavení vyhlášky o karanténe neočkovaných. Prečo mu nevadí, tak ako mu neustále vadí neoprávnené väznenie „jeho“ ľudí, protiprávnosť každej jednej vyhlášky hlavného hygienika? Nepozná zákon 400/2015, ktorý jasne stanovuje, kto môže vydávať všeobecne záväzné nariadenia, ktoré jediné sú platné pre občanov? (rečnícka otázka)
Na jednej strane viem pochopiť tie víťazné pokriky Fica aj Blahu, pretože ich dav nie celkom chápe celú šírku problému a jedno malé „víťazstvo“ používajú na udržanie motivácie svojich fanúšikov. Podstatné je, aby následne (a pokojne aj o niečo neskôr) dopovedali aj B, C aj D.
Čo sa týka Drgonca, nihilizmus z neho cítiť už riadne dlho. Nič sa nedá, cez naše súdy nič neprejde, ani cez tie zahraničné. Síce bojuje, vydal knihu, poskytuje rozhovory a píše články, ale celkové nastavenie je vyslovene porazenecké. Len komentuje čo je v neporiadku, ale príliš málo navrhuje konkrétne riešenia. Má to aj meno a volá sa to hejtovanie. Ak chce pravú kritiku, musí obsahovať aj možné návrhy riešení a zlepšenia. Možno túto schopnosť v sebe nakoniec nájde, v tom mu držím palce.