Politický prehľad #43

Na Slovensku by sme nemali zopakovať chyby elitárstva, ktoré robil a stále robí Západ. Namiesto toho by sme si mali spomenúť nato, ako sme pomáhali štátom tretieho sveta budovať elektrárne, nemocnice a školy.

Francúzsko, Afrika, Rusko a Čína

Aj našinci si začali pár rokov po nežnej myslieť, že sú niečo viac. Napríklad viac ako Afrika či krajiny tretieho sveta v Ázii. Zdroj lacných produktov a ešte lacnejších dovoleniek. Toto je priam koloniálne rozmýšľanie, ku ktorému by sme nikdy nemali skĺznuť.

Pôvodné kolónie boli síce formálne zrušené, ale v časoch kapitalizmu, globalizácie a v sprievode korupcie pokračujú do dnešných dní. Takýmto spôsobom dodnes žije Francúzsko na úkor Afriky. V jazyku dneška sa však povie, že tam má svoje ekonomické záujmy. Znie to tak honosnejšie, ako každá jazyková diverzia.

Vo svete sa dnes mení úplne všetko a Francúzsko začína strácať svoj vplyv v Afrike. Prečítať si o tom môžete tu, tu, tu a tu. Uvedené zdroje sú z najrôznejších zdrojov, od spravodajského portálu Al Jazeera až po vplyvný natovský think-tank Foreign Policy Research Institute.

V skratke – Afrika sa po všetkých svojich skúsenostiach s drancovaním a genocídami začala viac obracať na Euroázijskú ekonomickú úniu. V roku 2019 s ňou spísala memorandum o porozumení, čo je predohra k užšej ekonomickej spolupráci. Ak sa Afrika spojí s Áziou, konkrétne Čínou, Indiou ale aj Ruskom, potom príde Francúzsko o špajzu. Afrika si uvedomila, že terajšie protiruské sankcie ju poškodzujú, keďže z Ruska odoberá značnú časť produkcie pšenice. Rusko sa mimochodom stalo v posledných rokoch najväčším vývozcom pšenice. Ak chcete konkrétne čísla, tak Rusko je zodpovedné za 17% exportu tejto komodity a Ukrajina za ďalších 12%. Takže aj toto je jeden z dôvodov, prečo africké štáty nepodporili sankcie.

Ak sledujete Francúzsko, potom ste si zrejme všimli, o koľko obchodov v posledných rokoch prišlo. Začalo to vojenskou loďou Mistral, ktorú vyrábali pre Rusko, neskôr si Anglosasi povedali, že vyhodia Francúzov aj z vojenských dodávok, keď si vytvorili nový bezpečnostný pak AUKUS. To znamenalo zrušenie objednávky na ponorky. Ak príde Francúzsko o Afriku, bude to znamenať jeho koniec. Tým pádom aj koniec tandemu Nemecko-Francúzsko, na ktorom stojí a padá Európska únia.

Dedolarizácia

S predošlou témou úzko súvisí aj dedolarizácia. Fanúšikovia Ameriky a dolára neustále znižujú význam rôznych prehlásení o konci dominancie dolára. Neustále sa vysmievajú, že pád dolára bol mnohokrát predpovedaný, ale zatiaľ nenastal.

Vychádzam z toho, že si predstavujú pád dolára ako náhlu udalosť, podobne ako pád Dvojičiek. Omyl. Pri súčasnej previazanosti ekonomík a vysokom stupni globalizácie nie je žiadúce, aby bol dolár demontovaný šokom. Tlaková vlna by mohla spôsobiť škodu na celom svete a to nik nechce, dokonca ani najväčší odporca Ameriky. Najväčší odporca totiž nerozmýšla emotívne, ale s chladnou hlavou. Dedolarizácia postupuje viac-menej nenápadne a hlavne po malých krokoch. Najprv začne jeden štát obchodovať vo vlastnej mene, potom ďalší, neskôr sa pridá nejaká obchodná organizácia a takto to pôjde ďalej. Najnovšie ohlásila Saudská arábia, že zvažuje platby za ropu v čínskych yuanoch. Rovnako India pracuje na výmennom mechanizme rubeľ-rupia.

O potrebe dedolarizácie a teda spravodlivejšieho koša svetových mien pomerne aktívne hovorí Euroázijská ekonomická únia (EAEU). Má to samozrejme svoje úskalia a nie je to hladký proces. Ako som písal v predošlom článku, dnes sa hrá vabank. Nielen USA a Rusko, ale aj v Indii a Číne. Vplyvný americký think-tank Council on Foreign Relations hodnotí, že práve India a Čína sú na pochybách, na koho stranu sa pridať. Ak sa pridajú na stranu Ruska, riskujú sankcie zo strany USA a svetového obchodu, ktoré im môžu uškodiť. Lenže na druhej strane im rovnako môže uškodiť krach Ruska. Takže nahnuté to majú všetci. Dodávateľsko-odberateľské reťazce sa rozpadli a s každou ďalšou svetovou udalosťou dostávajú viac a viac zásahov. Padnémia, incident v Suezskom prieplave, čínske lockdowny prístavov, terajšie obchodné sankcie.

Už pred rokom diskutovala EUEA o potrebe nového finančného a obchodného systému, pretože ten terajší sa stal prekážkou rozvoja. Presne podľa hesla – kto chce byť chudobný, vedie vojny a kto chce byť bohatý, ten obchoduje. Debata sa isto rapídne zrýchlila po udalostiach na Ukrajine. 25. februára mali veľké rokovanie v Astane a 11. marca ďalšie online stretnutie.

Pre mňa dedolarizácia nie je otázkou, či sa vôbec udeje, ale kedy sa jej proces dokončí. Z môjho presvedčenie ma zatiaľ nevytrhol ani terajší vysoký kurz dolára, pretože pýcha predchádza pád.

Odstavenie ruskej ropy a plynu

Až keď politici na celej čiare zlyhali, začal sa opäť ozývať priemysel. Nerobme si ilúzie, nezlyhal len Heger s Čaputovou či Remišovou, ktorí robia bohovské ramená, ale menej kúriť ani jazdiť nebudú. Zlyhal aj nemecký kancelár, ktorý na návšteve v USA nepovedal ani mäkké f, keď Biden hovoril o zrušení projektu Nord Stream 2. Rovnako zlyhal, keď teraz v Nemecku prebieha vážna ebata o nakúpení veľkého počtu amerických stíhačiek F35. Európa ako celok zlyhala presne vtedy, keď nechala USA zháňať jej nové zdroje plynu.

Na Slovensku sa ozvala Slovenská obchodná a priemyselná komora spolu s Klubom 500. Pozrite si ich tlačovú konferenciu. Mimo nich sa ale ozvala aj rakúska priemyselná komora, že odstavenie ruskej ropy a plynu bude mať na naše ekonomicky devastačný vplyv. Zastavenie priemyslu sa totiž rovná ukončeniu štátnosti. Začnú sociálne nepokoje v plnom merítku a ostatné radšej ani nedopoviem. Na budúci týždeň sú ohlásené minimálne 3 štrajky – štrajk priemyslu, štrajk súdnych úradníkov a tiež štrajk učiteľov. V štrajkovej pohotovosti sú aj lekári a sestričky.

Kultúra želania smrti

Nebolo rozumné podceňovať myšlienkový potenciál rádoby zábavného portálu zomri.sk. Jazyk je mocný nájstroj programovania mysle a práve takého projekty otvárajú dvere na hejtovanie, nenávisť a nakoniec otvorenú agresiu. Želania smrti som spomínal v predošlom článku, kde americký senátor želal smrť Putinovi. Následne Facebook povolil podobné želania na svojej sociálnej sieti. Ale len selektívne, dovolil to len nám, teda Ostbloku. Želania smrti máme na Slovensku už dlhšie, mnoho ľudí želá smrť napríklad Ficovi, Blahovi či Matovičovi. Kultúra smrti sa prejavuje tiež v móde. Pozrite sa, ako radi dnešné deti nosia na sebe lebky a iné podobné symboly. Toto nikomu nevadí, ale zato riešia písmeno Z či počet pohlaví. A potom sa čudujeme, prečo sa tak veľa deťom nechce žiť, a rapídne u nich stúpajú patologické javy, sebapoškodzovanie a samovraždy.

Amerika teraz zašla ešte ďalej. Jej Kongres prijal rezolúciu, v ktorej Putina označil ako vojnového zločinca. Nespomínam si, že by mal americký Kongres štatút medzinárodného súdu alebo organizácie, aby mohol tvrdiť takéto veci. Zrejme nečítal rozprávku, kde zlomyseľná macocha priala kde komu smrť až ju nakoniec panovník vyslyšal a doprial jej zažiť ju na vlastnej koži.

Kultúra smrti sa prejavuje aj vo vedení vojny. Voľakedy zomierali vojaci v zákopoch a civilisti pri nepresných zásahoch zbraní. Dnes sa vojna vedie v mestskom prostredí a vyslovene partizánskym spôsobom. Berú sa ľudské štíty, neplatia žiadne pravidlá a najímajú žoldnierov (tzv. kontraktorov). Na žoldnierov sa však nevzťahuje žiadna ochrana, neberú sa ako zajatci, ale sú rovno popravení. Takto to dopadne, keď sa všetko začne subkontrahovať. Nielen služby štátu, ale už aj lety do vesmíru či vedenie vojny. Tým skôr bude Ukrajina začistená od rôznych bataliónov a oddielov, ktoré preukázateľne vycvičil kolektívny Západ. Rovnako, ako predtým vycvičil mudžahedínov a iných arabských hrdlorezov. Skôr alebo neskôr sa samotné obyvateľstvo obráti proti žoldnierom, ako sa to stalo napríklad v Sýrii. So šikanujúcim si vždy najlepšie urobí poriadok samotná trieda, nie učiteľ.

Médiá a vojna

Tento politický blog nie je môj prvý. Počas vojny v Zálive sme žili s manželkou v austrálskom Sydney. Už vtedy som si všimol, ako selektívne médiá informujú a že sa stali aktívne bojujúcou stranou. Môj vtedajší blog sa volal On war and media. Vo vojne v Iraku sa po prvýkrát stalo, že americká armáda nabrala na palubu svojich lietadlových lodí novinárov, aby aktívne informovali o udalostiach. Následne sme sa mesiace pozerali na zábery z infrakamier, kde nočnú oblohu osvetľovali zelené prúžky striel. Lenže tí novinári ukazovali len to, čo im umožnila armáda. Nebolo to slobodné informovanie. Ani internet vtedy ešte nemal patričnú silu a už vôbec nie terajšiu prenosovú rýchlosť. Lenže už vtedy existovalo špicľovanie. Dobre si pamätám, že som si v štatistikách návštevnosti mojej stránky našiel napríklad ministerstvo obrany USA a ich armádne servery.

Presne to isté sa dnes deje na Ukrajine. Jedno naše ministerstvo sa hrdí, že oni tam majú novinárov, ale tí alternatívni sedia doma. Toto prezentuje ako boj proti hoaxom. Ani náhodou. Aj dnes sa novinári dostanú len tam, kde ich pustí armáda alebo ozbrojenci. Natočia zopár srdcervúcich záberov, opýtajú sa zopár ľudí a obraz je namaľovaný. Zo záberov nie je nijakým spôsobom jasné, kto strieľal, koho to bola raketa a pod.

Kto sa chce v tomto celom orientovať, či chce alebo nechce, musí sledovať všetky správy a nielen z jednej oblasti. Mal by sledovať ekonomiku, politiku, sociológiu, kultúru. Len mozaika všetkých informácií mu poskytne ucelený obraz a v niektorých prípadoch vie pomôcť aj predpovedať niektoré javy. Vďaka tomu si potom vie plánovať svoj život, ochrániť seba a svoju rodinu. Vedomosti a učenie, namiesto bulváru a lží.

Foto: Alexas Fotos z Pexels