V minulom článku som písal, že médiá sa nadobro odkopali. Napriek tomu by som nad nimi nelámal palicu.
Pre úvod rozpoviem jeden zážitok z mojej rodiny. Blízka osoba, odborník v danom odbore, robil rozhovor pre jedno médium. Keď reportáž vyšla, bola plná hlúpostí lebo:
1. redaktorka nedala v rámci sebakontroly text autorizovať a
2. ten, kto dával rozhovor, si nevyžiadal autorizáciu.
Nahnevaný príbuzný sa samozrejme sťažoval, ale odpoveď novinárky ho posadila: „Že sú v článku blbosti viete vy a ešte 3 odborníci na Slovensku, ostatným to môže byť jedno…“
Táto vec sa stala v 90-tych rokoch, kedy sme tu mali chaos a rozklad spoločnosti. Len sa to volalo transformatizácia a demokratizácia. Dá sa to pripísať týmto divokým rokom. Lenže podobné skúsenosti mám s médiami aj z nasledujúceho obdobia. Takmer v každej reportáži, kde som účinkoval, odstrihli podstatu a ponechali len to, čo sa hodilo im.
Túto skúsenosť má možno mnoho z vás. Napríklad keď dávate ako starosta rozhovor rozhlasu a na plné ústa kritizujete absolútne zlé nastavenie systému eurofondov či prácu ministerstva. V reportáži sa ako na potvoru vždy ocitne len slabý odvar toho, čo ste v skutočnosti povedali.
Je to v poriadku. Nie je to Vaša chyba, je to chyba médií. Pretože zaujali politické postoje, lebo chránia vyvolených. Napriek tomu by ste nemali zanevrieť a prestať dávať rozhovory či nahlas hovoriť svoj názor. Aj keď ho vystrihnú, ten redaktor ho počul. Bude ho počuť znova. A znova. Až kým sa pomyselná hrádza nepretrhne.
Viem, je to hlúpy pocit, vidieť svoje vlastné slová takto zmenené. Najviac to zamrzí, ak nemáte predošlú skúsenosť s médiami a tie Vás jednoducho prevalcujú. Väčšinou nemajú čas a všetko ide rýchlo. Je to súčasť plánu. Málokto má skúsenosť, aby na mikrofón dal narýchlo poskladané myšlienky tak, aby dávali zmysel. A málokto sa narodí s dokonalou výrečnosťou. Ale aj keď sa cítite podvedený, naozaj to nie je dôvod zostať zatpknutý alebo nebodaj začať mlčať. Práve naopak, treba hovoriť, že cisár je nahý dovtedy, kým to nezačne byť počuť. A kým sa to nebude dať umlčať.
Ak je to písaný text alebo prepis nahovoreného rozhovoru, tam treba trvať na autorizácii. Ak je to audio alebo video rozhovor, tam je to s autorizáciou ťažšie. Ak ju budete žiadať, s najväčšou pravdepodobnosťou Vás kompletne vystrihnú a oslovia niekoho iného. A nejaké informácie predsa chcete odovzdať, či nie? Je lepšie byť úplne ignorovaný, alebo nech si aspoň novinár vypočuje Vašu verziu udalosti či informácie.
čiže – treba pracovať s kádrami, ktoré sú k dispozícii a súčasne sa pokúšať ich meniť/vychovávať k mravnejšiemu mysleniu.
Presne. Pretože nie všetci novinári sú hyeny a nemorálni ľudia.