Často píšem, že ak sa deje niečo významné, vždy sa snažím pozerať sa, čo sa deje mimo hlavného prúdu správ. Dvojnásobne to platí pri vojenských konfliktoch.
Konflikt na Ukrajine je takmer dokonalým maskovaním napríklad pre ekonomické udalosti. Hlavnú úlohu preberajú politické a vojenské správy, zvyšok dopĺňa emóciami prepchatá propaganda a na viac nezostane v médiách priestor.
Kým sa nezačala ruská vojenská operácia, svet riešil obrovskú dilemu – čo s infláciou. Dlhé roky sa ju darilo krotiť mimoriadne nízkymi úrokmi. Tlačenie peňazí ani zadlžovanie však neskončili, ani sa zázračne nezlepšila mravnosť elít. Liek nízkych úrokov nakoniec prestal nadobro fungovať. Po prvotnom potieraní, že sa blíži inflácia už konečne všetci priznávajú jej existenciu a závažnosť. Aj keď príčiny jej vzniku budú hádzať na kovid a Putina. Do toho samozrejme začali vstupovať rôzne vyhlásenia investičných bankárov, zázračných obchodníkov a podobne. Množili sa články o tom, či prejsť do kryptomien, drahých kovov alebo niečoho iného. Svojich pár viet k tomu utrúsil aj nemecký reťazec vo svojej reklame na zlaté zľavové kupóny. Keď si všetky tieto správy prečíta bežný človek, nemá šancu zorientovať sa. Situácia v mnohom pripomína rok 2008, keď praskla hypotekárna bublina. Aj vtedy sa roztrhlo vrece so zaručenými radami, čo robiť a ako ochrániť svoj majetok.
K inflácii musíme pripočítať výpadky v dodávkach pre výrobu a samozrejme aj pandémiu. Teraz prišiel nový faktor – rozsiahle sankcie zamerané nie na maličkú Severnú Kóreu či Irán, ale na jedného z významných producentov kľúčových surovín na svete. Tu je aj podstata celého konfliktu – kto ustojí dlhšie ekonomický pád a celkovú prestavbu svetovej ekonomiky. Západ hrá vabank a vidno to v každej oblasti života, od politiky až po šport a kultúru. Vsádza pri tom na jednu jedinú kartu – na vnútornú zradu v Rusku. Bola to práve vnútorná zrada, ktorá položila na kolená Sovietsky zväz a jedine vnútorná zrada dokáže zopakovať to, čo doteraz nedokázali mimovládky, Navaľnyj či Pussi Riot.
Všimnite si, čo si dovolil povedať nahlas americký senátor Lindey Graham. Navrhol, nech už konečne niekto v Rusku zabije Putina. Najprv sa síce zodvihla vlna odporu a odmietnutia, že toto by si nemal dovoliť, ale krátko nato povolil svojim užívateľom „popriať“ niečo podobné Putinovi Facebook. Presnejšie povedané, dovolí to len vybraním štátom – Arménsku, Azerbajdžanu, Estónsku, Gruzínsku, Maďarsku, Litve, Lotyšsku, Poľsku, Rumunsku, Rusku a Ukrajine. Načo robiť nepresné prieskumy a analýzy, keď sa to dá urobiť takto elegantne. Pritom je to bežná IT práca. Upravím podmienky, spravím AB testovanie, vyhodnotím big data a ešte popri tom roztúrujem propagandu v štátoch, kde je najväčší odpor voči kolektívnemu Západu. Takto si nás testujú. V podstate sa stalo ale niečo iné. Senátor vypustil skušobný balónik a poslúžil ako hromozvod. Jeho osobne sa kritika nijako mimoriadne nedotkla. Potom ako dostal prvú spŕšku kritiky, Facebook za podobný čin dostane menej a žaba sa varí pomaly ďalej.
Vráťme sa však k ekonomike. Potom, ako uvalili na Rusko sankcie, guvernérka ruskej národnej banky zdvihla úrokovú sadzu na 20%. Predtým bola 9,5%. V praxi to znamená, že v Rusku bol dlhodobo problém s dlhodobými pôžičkami pre podniky. Logicky sa tieto obracali na financovanie do zahraničia, u ktorého sa zadĺžili. Ak chcete niekoho vlastniť, stačí, ak vám bude dlžníkom. Netreba vojsko ani nič iné, obyčajný dlh.
Zodvihnutie úrokovej sadzby v Rusku znamená, že ani oni nemajú svoj štát úplne pod kontrolou a Putin nie je všemocný autokrat, ako to prezentujú v médiách. Tento krok totiž hraničí s ekonomickou sabotážou, kompletným odrovnaním ekonomiky. Nie je to ojedinelý jav. Riaditeľ železníc oznámil niečo podobné – na prepravu naložia tamojšie železnice len tovar, za ktorý bolo vopred zaplatených 100% prepravných nákladov. Kde na to majú vziať ruské podniky? Ak sa zastaví železnica, tak sa zastaví priemysel a s ním postupne kľakne celý štát. Tak sa zdá, že nielen Slovensko má svojich Miklošov, má ho aj omnoho väčšie Rusko.
S vyššie napísaným priamo súvisia aj reakcie svetových mocností na ukrajinské udalosti. Vyjadrenia Číny a Indie sú podozrivo opatrné. Omnoho opatrnejšie, ako by mohla napovedať ich doterajšia spolupráca s Ruskom. Keď vidia, čo si v Rusku dovoľujú spraviť centrálna banka a železnice, tak majú právom obavy, ako to dopadne. Nehovoriac o tom, že na ruské zdroje si brúsi zuby nielen Západ, ale aj Ázia.
Výsledok a riešenia
Ako to dopadne? To si netrúfam predpovedať. V každom prípade hrajú všetky strany o všetko a rozhodne len vytrvalosť. Ako v každej vojne a pri každom obliehaní. V tomto konflikte však nejde o peniaze ani o ekonomiku. Ide o súboj troch rozdielnych svetonázorov. Alebo ak chcete, svetových koncepcií. Jednu reprezentuje britsko-americký so svojim neokoloniálnym kapitalizmom, druhý koncept je čínsko-európsky s prvkami totálnej sociálnej kontroly a nakoniec ruský s koncepciou trvalého rozvoja a všeobecne výhodnej spolupráce. Ekonomika či vojenstvo sú len podmnožinami, nie pôvodnou príčinou konfliktu.
Kde nájsť bezpečný prístav pre financie? Tu viem napísať len to, čo som spozoroval. Pri kryptomenách sa práve teraz rozhoduje, akú budú mať podobu. Či sú napríklad dostatočne bezpečné, aby vám na ne nik nemohol siahnuť. Pri kryptomenách si predpovedať nedovolím. Ale pri drahých kovoch to vyzerá na manipulácie. 7. 3. 2022 schválil americký Kongres zákon o zákaze nákupu drahých kovov od ruských rafinérov. Akoby náhodou (skutočne úplnou náhodou) v rovnaký deň vylúčili ruských producentov COMEX a LBMA, teda newyorská a londýnska burza cenných kovov. To mi napovedá, že ak má americká administratíva takýto dosah na svetový trh, aký dosah musí mať na trhové hodnoty akcií či komodít? Áno, pod dosahom myslím manipuláciu. Rovnakú, akou manipulovali hypotéky a ich deriváty najväčšie banky. Rovnakú, akou najväčšie banky dodnes perú peniaze.
Ak si prečítate ekonomické správy, mnoho odborníkov sa domnieva, že zlato ani striebro nie sú úplne bezpečným prístavom. Argumentujú, že hodnota zlata je napriek katastrofickým scenárom a obrovským nákupom relatívne nízka. Preto sa vraj do zlata neoplatí investovať. Dlhodobo možno udrží svoju hodnotu, ale inak vraj nestojí za veľa. Medzičasom začalo zlato aj striebro rásť. Ak skutočne dojde ku globálnemu krachu a dedolarizácii, drahé kovy možno zažijú ceny v astronomických výškach. Ale hlavne také, aké zodpovedajú ekonomickej realite. Zlato a ešte viac striebro sú nutné pre mnoho technologických procesov, nie na ozdobovanie ľudí.
K tomuto treba doplniť zopár informácii. Rusko už 17 rokov po sebe žiadne zlato nepredáva. Naopak, len ho skupuje. To isté robí aj Čína, ale zlato nakupuje aj Maďarsko a Česko. Americký zákon predpokladá, že Rusi budú chcieť získať hotovosť (likviditu) práve pomocou predaja svojich zlatých rezerv. Na rozdiel od Slovenska má Rusko svoje zlato uložené doma (pozdravujem týmto Kotlebu, ktorý sa pričinil o nevrátenie nášho zlata z Londýna). Situácia sa môže otočiť presne opačným smerom. Platby v zlate bude môcť požadovať Rusko. Napríklad za strategické suroviny, bez ktorých si západný priemysel neštrktne. A ako som už napísal vyššie, ak sa zastaví priemysel a železnica, tak…
Preto znamená terajší konflikt hru kto z koho. Kto dlhšie ustojí totálne zastavenie ekonomiky. U koho začne skôr run na banky a obchody. No a samozrejme, u koho sa skôr vzbrúri ľud. Ten je unavený už dosť, takže stačí len iskra. Preto stále píšem, že si treba zachovať za každých okolností chladnú hlavu a nedovoliť, aby akékoľvek elity vybičovali napätie za všetky hranice normálnosti.
Foto: Karolina Grabowska z Pexels