Politický prehľad #46

Keď už máme podchytené hlavné deje a ich priebeh, môžeme ďalej sledovať drobné udalosti, ktorými sa prejavujú navonok.

Vraj nová Srebrenica

Západné médiá predviedli to, čo robia už dobrých pár rokov. Zahrali sa na samosudcov aj katov. Presne to isté urobili aj politici. Svet obleteli nejaké fotky a okamžite bolo jasné, kto je vinník, kto má ísť sedieť, prípadne rovno odvisnúť. Niektorí zašli až tak ďaleko, že dávajú deťom odznaky nabádajúce bojovať proti Putinovi.

Pozastavil sa niekto z nich nad tým, že vo svete smartfónov a internetu zrazu neexistuje žiadne uniknuté video, ako vojaci niekoho masakrujú? Do médií okamžite unikne, ak niektorej rádobyherečke vykukne bradavka zo šiat, na Slovensku sa pravidelne vynášajú utajené skutočnosti so živých vyšetrovacích spisov, prevalili sa aféry ako Pandora Papers, ale tu nič. Len hrôzostrašné fotky.

Trvalo zopár dní a objavili sa aj satelitné zábery, ktoré majú potvrdzovať obvinenia. Zverejnila ich súkromná spoločnosť Maxar Technologies, ktorá už predtým uverejnila fotky ruského vojenského konvoja. Je to skutočný dôkaz? Ťažko. Po Iraku sa USA poučili a tzv. dôkazy už neuverejňuje americká spravodajská služba a nešibrinkujú s ňou v OSN. Namiesto toho to dnes robí súkromná spoločnosť. Je však skutočne súkromná? V USA už dlhodobo platí trend, kde sa takmer všetko subkontrahuje do súkromného sektora. Ešte aj vesmírny program. Deje sa to však za prísneho dohľadu štátu. Ten istý štát má svoje záujmy aj v iných oblastiach. Spomeňte si spouprácu technologických gigantov s vládnami agentúrami. Je nemožné, aby si súkromná firma len tak vypúšťala do vesmíru svoje satelity a snímkovala všetko, čo sa jej zachce. Tu má ešte stále prvé aj posledné slovo armáda, v tomto prípade americká.

Takže s najväčšou pravdepodobnosťou ide o riadený informačný únik, na udržiavanie „ohníka“ zdesenia masakrovania civilného obyvateľstva.

Technológia Hollywoodu

Tak som pre seba nazval spôsob, akým dnes dokážu vyzdvihnúť do vysokých štátnych funkcií neznáme a nekompetentné osoby. V médiách som sa stretol aj s označením macdonaldizácia politiky, čo je niečo podobné.

Na začiatku je vždy báchorka. Uveriteľná. Rovnakým spôsobom postupujú aj spravodajské služby, keď vytvárajú niekomu kryciu identitu. Niekto je najprv Dobrý anjel, iný ekoaktivista a druhý zasa Sluha národa. Vytvorenie hodnovernej identity trvá nejaký čas a treba ho starostlivo pripraviť. Ak pozeráte TV, tak práve dávajú ukrajinský seriál Sluha národa, v ktorom hrá hlavnú úlohu Zelenskyj. Z bežného človeka milión sa tam zo dňa na deň stane prezident. Je tam vykreslený ako človek bez škrvny na morálnom profile.

Tento seriál natočil Zelenskyj predtým, než sa skutočne stal prezidentom. Spolupracoval na ňom s ľuďmi, ktorí dnes sedia vo vedení štátu, prípadne v poradnom zbore. Seriál založil obraz a vložil ho do mysle Ukrajincov. Podobne ako u nás, aj tam bola osnova boja proti oligarchom. Autori scenára teda stotožnili túžbu verejnosti a dali jej presne to, po čom túžila. Ako produkt. Po veľkom dopyte prišla ponuka. Aj Matovič počas volebnej noci povedal na plné ústa, že nie je politik, ale marketér. Zelenskyj je analóg Matoviča.

Najobludnejšie na tom však je, že táto technológia priznáva karty, s akými hrá. Otvorene priznáva detaily a dáva človeku možnosť zaujať stanovisko. Buď sa nechá vtiahnuť (jéj, aký zaujímavý seriál) alebo to vypne ako obyčajné sprosté programovanie.

Trápnučkí fašisti

Za tento výraz vďačíme Michalovi Havranovi. Vtedy ho použil na Richarda Sulíka, naťahovali sa za to pomerne dlho v médiách. To ale nebola poriadne rozbehnutá pandémia a ani zďaleka nie Ukrajina. Výraz postupne dozrel a prišiel jeho pravý čas. Hodí sa na mnohých, ktorých som spomínal v článku Padanie masiek. Medzi nimi napríklad Martin Leidenfrost, ktorého Ukrajina vykoľajila zhruba na mesiac. Nuž a keď sa po mesiaci dostal k počítaču, vypadol z neho tento článok. Kým nadpis hovorí, že by rád znovu zapol Hlavné správy, koniec hovorí jasnou rečou – treba pozatvárať kritikov, najmä tých, ktorí majú mediálny dosah. Tých domácich a gaučových by láskavo nechal na pokoji.

Pre úplnosť si treba prečítať aj rozhovor s majiteľom webhostingovej firmy, ktorú štát donútil vypnúť médium Hlavné správy. Hlavne spôsobom, akým to štátna inštitúcia urobila. Bez vysvetlenia a nátlakovo. Bez normálnej štábnej kultúry. Tak ako nevie poriadne napísať list ministerka, nevedia to zjavne už ani nižší štátni úradníci.

Vrátim sa ešte k Havranovi. Včera mal reláciu Večera s Havranom, kde mal pozvaných 3 hostí z Francúzska. Som skutočne rád, že táto relácia stále beží. Dávam nám totiž cenný vhľad do myslenia ľudí podobných Havranovi. V tomto prípade aj vhľad do myslenia Francúzov. Bolo zaujímavé počúvať, ako sa pekne sa za nás Západ schováva. Hovorili tam, aké máme strašné skúsenosti s Rusmi. Nehovorili o sebe. Na druhej strane, naše skúsenosti s Ruskom nie sú výlučne negatívne. V debate zaznel aj názor, že náš východoeurópsky názor na migráciu sa údajne zmenil. Diskutujúci si zrejme nevšimli, že sa od vojny v Sýrii zmenila vláda v Česku aj na Slovensku. Presne preto sa prejavila zmena postoja k migrácii. Poľsko je špecifický prípad. Ide na ruku USA a keďže Ukrajina je americká operácia, prišlo tam k prijatiu ukrajinskej emigrácie. Maďarsko si naďalej drží svoje smerovanie, pretože Orbán začal svoje 4. funkčné obdobie. Takže nie, výrazná zmena v našom ponímaní migrácie nenastala.

Ešte poznámka – aj pre mňa bolo náročné sledovať večer o jedenástej túto debatu. Bolo ťažké odosobniť sa od toho, čo hovoria. Nenahnevať sa. Ak chceme poriadne riadiť štát, musíme robiť takéto veci. Mali by sme sa prinútiť pozerať a čítať veci, ktoré sú náročné na pozornosť, energiu a čas. Aj veci od ľudí, ktorých možno neznášame. Reláciu z 5. apríla 2022 si môžete pozrieť neskôr v archíve RTVS.

Orbán

Pri tomto mene spomeniem dva detaily. Prvým je nápadné porovnanie, do ktorého môžeme dať Orbána. Ak porovnáte jeho činy (a tiež slová) s inými západnými politikmi, pomerne ľahko si všimnete, ako často presadzuje záujmy Maďarska. Časť komentátorov to hodnotí ako populizmus, iná ako extrémny nacionalizmus. Už sa objavujú aj hlasy, ktoré ho prirovnávajú k diktátorovi.

Následne sa pozrite, ako iný označujú ďalších politikov, ktorí majú podobné činy a slová. Tiež ich nazývajú diktátormi. Nehovorím, že je to univerzálne platné pravidlo. Isteže sú stále na svete aj diktátori, ale tých predsa máme aj v niektorých firmách, nielen na čele štátu. Treba však vedieť rozlišovať a na to pomáha jediné – prax. Len tá je preverením pravdy. Ako životaschopný je daný štát? Ako ustál krízy v porovnaní s inými?

Druhý detail je Zelenskyj. Tlač nás denne ovlažuje jeho žiadosťami, stažnosťami a tiež vyhrážkami. Najnovšia je samozrejme adresovaná Orbánovi, ktorému dáva komik doslova ultimátum. Má si vraj vybrať medzi Ruskom a svetom. Akým presne svetom? A koho prezidentom je Zelenskyj, aby dával inému prezidentovi ultimátum?

Pritom Orbán nerobí nič iné, len bráni maďarskú menšinu na Ukrajine. Áno, môžeme diskutovať o tom, či to robí pre veľkouhorské pohnútky, ale podstata zostáva. Politik má slúžiť ľuďom a brániť ich záujmy. Bráni ich Orbán? Jednoznačne áno a robí to aj za hranicami Maďarska. Nemusí sa nám to páčiť, môže sa nás to týkať, ale koná svoju základnú úlohu. Na druhej strane netreba ignorovať, že Orbán 4. funkčným obdobím ešte viac posilnil svoju pozíciu v štáte. Tento fakt má prirodzene pozitíva (kontinuita riadenia) a negatíva (zneužívanie moci). Je na Maďaroch, aby určili zdravú rovnováhu medzi oboma.

Zelenskyj

Vyššie som písal, ako sa Zelenskyj vyhráža na dennom programe celému svetu. Článok som začal písať včera a medzičasom sa povyhrážal aj Bezpečnostnej rade OSN. Vraj načo ju máme, ak neplní svoju funkciu.

Má pravdu. Túto myšlienku som po prvý krát počul na vysokej škole z úst Chmelára. Vtedy nám vravel, ako onucu si z OSN robia USA, ako neplatia členské príspevky. OSN skutočne prestalo už dávnejšie plniť svoje základné funkcie.

Zelenskyj sa však mýli v tom, že OSN je nefunkčná výlučne kvôli Rusku. Koľko členov má OSN? Je skutočne Rusko najmocnejší štát na svete, ktorý má OSN na povel? Má OSN sídlo v Moskve alebo v New Yorku?

Skrátka a dobre, zo Zelenského sa stala púťová atrakcia a s napätím očakávam, kedy z neho vypadne dobre známa veta How dare you! (Kto nepozná autora tejto vety, ide o Grétu Thunbergovú.)

Zobudilo sa konečne Nemecko?

Keď sa objavila informácia, že Rusko bude požadovať platby za energonosiče v rubľoch, Európa a Nemecko sa postavili na zadné. Zmluvy sú vraj v eurách a dolároch a tak to aj zostane. Nasledovali razie v pobočkách Gazpromu a pred piatimi dňami Rusi oznámili, že opúšťajú svoju zahraničnú sieť. Toto rozhodnutie vyvolalo pomerne veľké prekvapenie.

Aké prekvapenie, keď ide stále o to isté – o džudo. Ak chce protivník moju ruku, dostane ju. A k nej aj celé moje telo s patričnou razanciou. Aby sme rozobrali situáciu podrobnejšie, musíme sa pozrieť do roku 2006. Spomínate si, čo sa vtedy udialo? Správne, ukrajinsko-ruská plynová kríza. Rusi obvinili Ukrajincov, že kradnú plyn z tranzitu. Aká bola reakcia Európy? Zmenili legislatívu, aby lepšie ochránili svoj energetický trh a bezpečnosť. Chceli dostať Gazprom pod svoju kontrolu, preto ho donútili vytvoriť Gazprom Germania GmbH. Táto spoločnosť podliehala európskemu právu a arbitrážnym súdom. Neskôr tá istá EÚ trvala na tom, aby sa energie obchodovali na burze a vo voľnom trhu, nie dvojstrannými zmluvami.

Čo sa teda stalo? Nemci síce majú zmluvy v Eurách, ale zrejme so spoločnosťou, ktorá prestala existovať. To by objasňovalo prekvapenie v nemeckej tlači. Ak je to tak, majú čo nechceli. Budú sa musieť vybrať do Moskvy a dohodnúť nové kontrakty. Ale už podľa ruských podmienok a za ruble.

Kedy sa EÚ prestane strieľať do vlastných nôh? A kedy začnú médiá konečne reflektovať realitu? Miesto nej píšu silácke články, ako nemecké ministerstvo najprv urobilo raziu a neskôr dokonca zabralo dcérske spoločnosti Gazpromu.  Rovnako silácke, ako si vymohli predaje cez burzu a nie kontrakty. Posledná otázka – načo je nám takáto EÚ?

Foto: Photo by Lăzuran Călin from Pexels