Ako by mala vyzerať obrana štátu?

Médiá sa v súvislosti s udalosťami na Ukrajine robia „vďačné“ prieskumy. Vraj koľko ľudí by bolo ochotných brániť Slovensko. Takýto prieskum je pomýlený v mnohých ohľadoch. V prvom rade nezohľadňuje, že ľudia by Slovensko bránili, ale možno nie pod velením Naďa a Čaputovej. Druhá vec je, že brániť sa dá aj inak ako zbraňou. Brániť sa dá najmä znalosťami.

Spomenul som si pri tejto príležitosti na svoj detský zážitok – zúčastnil som sa ako žiak základnej školy hasičskej súťaže.  V rámci telesnej výchovy sme trénovali prekonávanie prekážok a podobné fyzické aktivity. Na samotnej súťaži sme museli bežať cez prekážky, vedieť naštartovať elektrocentrálu-čerpadlo, zapojiť hadice, zostreliť prúdom vody plechovky a viazať rôzne druhy uzlov na lanách. Spolužiak sa trochu popálil na tom čerpadle, pár ostatných vyplieskala natlakovaná hadica. Nevládal som síce behať, ale zato som ako jediný z družstva vedel viazať uzly. Napriek poslednému miestu to stálo zato. Nezabudol som nič z toho.

Teraz, už ako rodič, mi napadlo, či sa podobné aktivity konajú aj dnes. Ideálne by bolo, ak by syn chodil práve na takýto krúžok. Obvolal som miestne požiarne zbory, odkázali ma na dobrovoľníkov. V mojom meste nerobia aktivity pre deti, tak ma odkázali na niektorú z dedín, kde majú dobrovoľníkov. Aj to nie každá zapája deti. Najbližšia dedina je vzdialená a je odveci dochádzať tam, ak tam človek nežije a nemá živé kontakty.

Výsledok je ten, že deti sa dnes s požiarnikmi stretnú už len na obecných dňoch, kde im dovolia pustiť húkačku a zahrať sa v hasiacej pene. Najčastejšie sú to len deti dobrovoľných hasičov, ktoré pričuchnú k reálnemu výstroju. To isté platí pre strelecké krúžky. Ako také už neexistujú a zanikol aj Zväzarm. Keď sa dovoláte do streleckého krúžku, povedia vám, že sa trénuje individuálne. Väčšinou je to tak, že rodič je strelec a dieťa sa prirodzene zvezie s ním.

Spomínaný Zväzarm nebola len organizácia spojená s vojenstvom. Zastrešovala mnohé iné aktivity – napr. cyklotrial, modelárstvo, elektroniku, kynológiu, orientačné preteky, rádioamatérstvo a spomínané strelectvo. Mnohé z vymenovaných dnes uvidíte len občas na školách a je to založené len na dobrej vôli vyučujúceho a školy, či takýto krúžok otvoria. A samozrejme na finančných a časových možnostiach rodičov. Chýba systematické vedenie k takýmto koníčkom, preto si myslím zanikol aj dopyt a následne ponuka. Teraz sa snažíme znovu objaviť koleso zavádzaním rôznych kurzov robotiky a pod., rovnako ako sme nedávno „vymysleli koleso“ s duálnym vzdelávaním. Presne takto to dopadne, ak vylejete dieťa aj s vaničkou. Keď poviete, že socializmus bol paušálne len zlý a nič dobré nám nepriniesol. Dnešná mládež dnes už netuší, že namiesto nastajlovanej Čaputovej bol v Grasalkovičovom paláci výber zo všetkých možných krúžkov. Pre deti a mládež.

Nehovorím, že máme rovno obnoviť povinnú vojenskú službu. Ale úplne by stačilo, aby sme deti viedli ku skutočným zručnostiam. Aby si nemysleli, že život je len jedna nekonečná hra na mobile a hasiaca pena či zbraň sú hlavne obrovská sranda. Kto raz zažil bezpečnostné školenie v zamestnaní mi dá isto za pravdu, že by bolo násobne účinnejšie, učiť praktické zručnosti častejšie na školách, ako ich robiť v zamestnaní. Niektoré z tých školení sú skutočne nedostatočné a povrchné, ale urobí sa čiarka, povinnosť je splnená a život ide ďalej.

Obrana nášho štátu by mala začať práve tu. Každý by mal presne vedieť, ako podať prvú pomoc, ako uhasiť požiar. Každý by sa mal stať gramotným v prípade nešťastia či katastrofy. Nie iba pasívnym telefonujúcim na tiesňovej linke. Civilná ochrana nesmie byť kostým, ktorý si dieťa oblečie na karneval a tam to skončí.

Aktívny a vzdelaný človek nie je však v záujme dnešných politikov. Aktívny a vzdelaný človek môže lepšie hájiť seba aj svoju rodinu, tým pádom aj svoj štát. Ak to ponecháme na niekoho tretieho či na dobrú vôľu hŕstky dobrovoľníkov, budeme sa jedného dňa čudovať, prečo nám zhorel dom, resp. celý štát. Tieto veci treba systematicky pestovať. Namiesto toho politici a médiá denne brýzgajú na Slovensko koľko sa len zmestí. A Naď sa ešte čuduje, že nik nemá záujem o jeho dobrovoľnú vojenskú službu.

Horí a je najvyšší čas ratovať.

Foto: Anna Shvets z Pexels

Bol článok zaujímavý? Pošli ďalej

4 komentáre k “Ako by mala vyzerať obrana štátu?”

  1. Ďakujem za pripomenutie doby, na ktorú môžeme byť hrdí!
    Čo tak skusmo vystaviť plagát na škole napr. „Nábor do modelárskeho krúžku“ a v nejaký deň predviesť akrobaciu napr. s upútaným modelom (pilot riadi výškovku pomocou dvoch cca 15m laniek – lietadlo teda lieta v kruhu okolo pilota). Možno by ani nestačili zapisovať záujemcov. Samozrejme, nasleduje hľadanie peňazí – na balzu, modelspan, lak, lep, farby, vybavenie dielničky, …

    1. Hrdí môžeme byť na všeličo, dokonca aj na skutočnú emancipáciu, ktorú sme u nás mali, kým vo Švajčiarsku mohli ženy voliť až od roku 1971. V Nemecku sa ženy ešte v roku 1977 (v Rakúsku do 1975) museli opýtať svojho manžela o povolenie, či sa vôbec môžu zamestnať. To už sme mali u nás dávno jeřábnice.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *