O našej dobe sa raz bude hovoriť, že sme zbrane vymenili na informácie.
Vrece sa roztrhlo s prehláseniami, ako za neutešenú skepsu a stav spoločnosti môžu hoaxy a konšpirácie. Naša polícia má samostatný profil na Facebooku, kde o nich informuje. Minister obrany chce vytvoriť oddelenie na boj proti nim. To isté má v pláne NATO aj EÚ. Ruku k dielu priložili aj dobrovoľníci, ktorí začali vytvárať zoznamy nepohodlných a ukazovať na nich prstom. Nakoniec to všetko zastrešia médiá a herci, obom to pomáha vo zviditeľňovaní sa. Na tento vlak naskočia rôzni vysvetľovači, ktorí špekuľujú, prečo sa to deje. Jeden to zvedie na pandémiu, lebo sú ľudia zatvorení doma a teda viac na internete. Druhý to zvaľuje na hybridnú vojnu z východu a tak podobne.
Na opačnej strane barikády sú stránky a snahy jednotlivcov či tzv. alternatívnych médií, ktoré si berú na mušku vyššie spomínaných antihoaxerov. Výsledok je nekonečná zákopová vojna oboch táborov a mišmaš v hlavách ľudí, ktorým pod nátlakom protichodných informácií vypína rozum. To isté urobí aj počítač, ak je zahltený požiadavkami a musíte mu dať „jednu po hlave“, napríklad príkazom CTRL+ALT+DEL. Problém to vyrieši len krátkodobo.
Hoaxy a konšpiračné teórie v zásade šíria len štátne, mocenské alebo spravodajské zložky.
Pritom sa stačí pozrieť do dejín. Hoaxy a konšpiračné teórie sú len premenovaná stará dobrá propaganda. Tú nikdy nešírili jednotlivci s chýbajúcim IQ. Nemali na to ani schopnosti a ani prostriedky. Naopak, šírili ju vždy ľudia s mimoriadne bystrým úsudkom a znalosťami psychológie. Hoaxy a konšpiračné teórie v zásade šíria len štátne, mocenské alebo spravodajské zložky. Šíria ich v rámci riešenia vnútroštátnych, ale aj medzinárodných úloh a vždy pre svoje vlastné zámery. Pri niektorých zložkách je to základná pracovná metóda, napríklad u tajných alebo na ministerstve zahraničných vecí.
Nemenia sa ani spôsoby propagandy, pretože sa nemenia ľudia. Stále závidia, stále sa nevedia dohodnúť na spoločnom postupe, stále sa zadrapnú do nepodstatných detailov a hlavne, stále sa boja tých istých vecí. Menia sa iba technické prostriedky, ktoré rozšírili možnosti propagandy na nekonečno. A čo je vekmi preverená sebaobrana propagandy? Povedať, že ju šíri niekto iný, lebo to čo šírim ja, je len pre vaše dobro. Občas sa objaví nemotorne urobená dezinformácia, tá ale nikdy nemá taký dosah, ako profesionálne pripravená propaganda.
Zásadnú úlohu pri rozširovaní propagandy majú médiá hlavného prúdu, ktoré vlastní a vo svojom majetku doslova sústreďuje najbohatšia vrstva obyvateľov. Tieto médiá buď útočia na vybraných oponentov alebo naopak zostávajú ticho pri prešľapoch ich chránencov. Nerovnomerné reakcie a otázky novinárov si možno dnes (okt-nov 2020) všimnúť napríklad pri tlačových konferenciách vlády a predstaviteľov opozičných strán. Novinári nectia vlastné zásady a v snahe uloviť pozornosť prinesú jeden deň informáciu o zatknutí, ale na druhý deň už nepovedia, že dotyčná osoba bola prepustená bez obvinenia. Urobia to len vtedy, ak tá osoba urobí patričný rozruch, ako napríklad pri zatknutí zamestnancov štátnej IT agentúry NASES. Na zničenie povesti (tzv. rufmord) stačí jediná fotka v putách, ideálne so štipľavým komentárom od niektorého vládneho predstaviteľa. Ideálne sa k tomu hodí napríklad nejaký mladý „zväzák“. Zvyšok dokončia sociálne siete, ktoré rovnako selektívne overujú fakty a nechávajú hádzať špinu na dotyčného poškodeného, kým iné správy hodnotia ako hoax.
Skúška správnosti?
Médiá (mediálne agentúry aj noviny) ako aj sociálne siete vlastnia oligarchovia. Sú medzi sebou prepojené, som písal v dávnejšom článku a vzájomne si nahrávajú. Majú teda prst na hlavnej tepne informácií a všetci do jedného majú svoje vlastné záujmy a vlastné informácie, ktoré sa k bežnému užívateľovi nedostanú. Kontrolujú teda informácie pri samotnom zrode, majú možnosť ich stopnúť v zárodku a verejnosť nevie, podľa akých filtrov zverejňujú správy alebo výsledky vyhľadávania.
Obrazne je to vykreslené v diele Zámok od Franza Kafku. V skratke: oficiálnych predstaviteľov zo zámku dedinčania veľmi ctia, aj keď vlastne nevedia, čo robia. Tí ich zahŕňajú byrokraciou a každý dedinčan má tucet vysvetlení (skôr ospravedlnení), prečo to vyššia moc robí. V diele vystupuje aj osoba menom Klamm, ktorá má byť prostredníkom v komunikácii (!) medzi hlavným hrdinom a vládnucou mocou zo zámku. Pre dedinčanov je však tabu kontaktovať osobu menom Klamm. Ak vezmeme do úvahy, že Kafka žil v Prahe a vedel o význame českého slova „klam“, je táto voľba mena viac než trefná. Aj dnes máme prostredníka v komunikácii medzi bežných ľudom a bohatými. Sú to médiá a hodí sa na ne aj spomínané meno Klamm.
S touto optikou sa pozerám „na informačné vhody“, ale aj na oficiálne pokusy pokutovať niečo, čo je v podstate výsledkom ich vlastnej práce. Propagandu šíria všetky strany konfliktu – cudzie mocnosti, ale rovnako tak naše vlastné spolky či vlády.
Foto: Andrea Piacquadio z Pexels
Práve som dopozeral film Nie z 1978 (naša československá tvorba).
https://www.youtube.com/watch?v=7HWwm4LzYe8
Nie je to celkom k tvojmu článku o konšpiráciach, ten film je skôr ukážka selekcie faktov. Dnes sa hovorí o prvej ČSR výhradne len v pozitívnom svetle. Teda z oficiálnych miest, ako sú vrcholní štátni predstavitelia, historici, média. Hovorí sa len o vyslobodení spod útlaku monarchie Rakúska – Uhorska, o vzniku demokratickej republiky, naplnení stáročných túžob našich národov. Už sa ale nehovorí o biede obyčajných ľudí, z pohľadu ktorých sa len vymenili jedni páni za druhých. Táto bieda bola najtvrdšia po vzniku krízy v USA na prelome 20-tych a 30-tych rokov minulého storočia. Ten film to ukazuje veľmi tvrdo. Nikto dnes nepovie, že krízy a následná bieda pracujúcich nevzniká sama od seba, ale že je to premyslená akcia na zbohatnutie bohatých a ožobračenie chudobných. Ak by som toto začal hlásať verejne, bol by som označený za konšpirátora, lebo ako sa Smatana vyjadril, ako by niekto dokázal zosnovať plány na ovládnutie sveta a držať sa ich stáročia, keď je problém zorganizovať stredoškolský výlet, ktorý má trvať pár dní (tuším to povedal v besede s Rostasom a Havranom). A možno by ma označili aj za komunistu, ako v tom filme Garaja.
A sme pri druhej selekcii faktov. O systéme od 1948 do 1989 sa dnes hovorí len negatívne, až ako o systéme horšom od nacizmu. Preto je vyvíjané také obrovské úsilie, aby sa stále hovorilo o zločinoch komunizmu (hoci nikdy a nikde komunizmus nebol, čiže vlastne konšpirujú) a nikto nehovorí o zločinoch kapitalizmu. Nikto nepovie ani jedno pozitívum spred 1989. Aj pre takého významného politika po 89, ako je Ján Čarnogurský, bol „komunizmus“ stelesnením zla. Chápem ho, jemu (nielen jemu, ale mnohým) bolo ublížené za to, že jeho otec bol poslancom za Slovenského štátu. Bol perzekvovaný, nemohol vykonávať právo, ktoré poctivo vyštudoval, pracoval aj ako šofér nákladného auta a dostal sa aj do väzenia pre svoje názory. To by však bolo na dlhé vysvetľovanie prečo sa myšlienka vybudovať spravodlivú spoločnosť pod vedením komunistickej strany tak pokrivila. Zistiť, ktorí komunisti pracovali pre blaho všetkých, a ktorí so straníckou knižkou pracovali presne na opačný cieľ – potopení socializmu, či už vedome, alebo ako iniciatívni blbci, nevedome.
Keď si spomenul Smatanu – ak má problém zorganizovať stredoškolský výlet, potom nemá veľmi čo hľadať v školstve. Organizoval som ako veľké spoločenské akcie, tak aj veľké partie na splav a nemôžem povedať, že by to bol problém, ktorý by sa nedal vyriešiť.
Selektívnosť hodnotenia dejín je dnes doslova obludná, v mojej rodine mám príklady presvedčených komunistov (napr. námestník Agrokomplexu), ktorí neukradli zo spoločného ani nezneužívali systém (napríklad služobné auto so šoférom), napriek tomu, že mali možnosť aj postavenie. Na udalosti v 89 sa dívali so zdesením a to zdesenie sa žiaľ aj naplnilo.