Jazyková diverzia a baranidlo – prípad Huliak vs. progresívci

So záujmom sledujem cirkus okolo nominácie Huliaka na post ministra životného prostredia. Nie pre jeho stredoslovenské nárečie, ktorým hovorí, ale skôr to, ako hovoria jeho oponenti.

Keďže sa rozprávame o prírode, začnem presne touto témou. Vždy, keď sa v prírode premnoží nejaký druh, zapne sa mechanizmus, ktorý sa snaží veci dostať do harmónie. Buď sa objaví nejaký predátor alebo sa s tým príroda vysporiada iným spôsobom.

Presne tak to funguje aj v našej spoločnosti, keď sa objaví nejaký úkaz alebo nadmerný tlak. Skôr alebo neskôr sa objaví protitlak, ktorý to vykompenzuje a vyrovná. Krásne to môžeme teraz pozorovať na prípade progresívci vs. Huliak. Sám seba sa však pýtam, čo ich vedie k masochizmu, že idú dva krát po sebe do debaty s Huliakom v rovnakej relácii. Najprv s ním diskutovala Tamara Stohlová, ktorá sama seba na svojom profile v LinkedIn označuje ako enviromentálny expert. Neviem podľa čoho, pretože pri svojom štúdiu skákala cez rôzne odbory – 2 roky študovala informatiku, potom krátko menežment a nakoniec v Holandsku znalostný menežment. Následne robila rok pre mimovládku Transparency International a tiež rok pre OECD. Potom robila 4 mesiace asistentku europoslancovi a ekológovi Wiezikovi, ďalej prešla do strany Spolu, kde sa už tituluje ako enviromentálna expertka. Následne robila znovu asistentku europoslancovi Wiezikovi, aby nakoniec skončila v strane Progresívne Slovensko a opäť ako enviromentálna expertka. Neviem ako pre vás, ale pre mňa niekto, kto nevyštudoval daný odbor, nie je expert, ale aktivista. Ale možno sa tak tituluje preto, lebo robila asistentku ekológovi Wiezikovi…

Stohlová sa ešte skôr „preslávila“ svojou neznalosťou elementárnej histórie nášho štátu, čo je pri politikovi jednoducho hanba presne rovnaká, ako keď Remišová nevie, akú máme DPH. Teraz sa objavila v relácii Téma na TA3, kde jej oponoval Huliak. Bola to poučná diskusia a oplatí sa ju pozrieť.

V tejto debate je pekne vidieť, aký veľký je rozdiel medzi človekom, ktorý je odborník a v neustálom kontakte s realitou aj ľuďmi oproti aktivistke, ktorá skáče hore dole po inštitúciách.

Potom, ako Stohlová pohorela, poslali progresívci proti Huliakovi Martina Hojsíka, europoslanca a tiež aktivistu. Na rozdiel od Stohlovej Hojsík aspoň vyštudoval genetiku na Prírodovedeckej fakulte, aj keď ani to automaticky nie je zárukou, že je z neho enviromentálny expert. Neskôr pracoval od roku 1995 až do 2013 v Greenpeace a následne prešiel do občianskeho združenia Progresívne Slovensko, z ktorého sa neskôr stala politická strana. Od roku 2019 je poslancom europarlamentu a venuje sa tomu istému, čomu sa venoval ako aktivista.

Scenár debaty bol rovnaký – stretli sa v ňom dva svety. Jeden človek z praxe v tesnom kontakte s ľuďmi a aktivista, z ktorého sa stal politik. Hojsík sa to snažil vyvažovať tým, ako často v debate spomínal, že sa rozprával s poľnohospodármi, ochranármi atď. Iné je rozprávať sa a iné je medzi nimi skutočne žiť a tvoriť.

Ďalšie moje pozorovanie bolo, ako Hojsík komunikoval. Evidentne absolvoval školenie o tzv. nenásilnej komunikácii, aké som v rámci mojej profesie absolvoval aj ja. Spoznáte to podľa toho, že mnohokrát začne odpoveď na protistranu vetičkou: „Tomuto argumentu úplne rozumiem, ale….“ Základ je v pokojnom komunikovaní a jazykovej diverzii. Naoko to vyzerá celé slušne a vďaka frázičkám aj odborne, ale naozaj len vyzerá. Huliak mu kontroval odborne a rozhodne nie ako buran. Rovnako vedel používať odborné výrazy, ale prepájal to s dnešnou realitou, nie aktivistickými snami. Hojsík sa snažil prikryť všetkým, čo sa mu dostalo pod ruky. Jednak už spomínanými stretnutiami s poľnohospodármi, ale aj tvrdením, že on verí vedcom. To sme tu už mali počas pandémie a nebezpečnosť podobného názoru sme si overili v praxi. Už totiž nedopovie, akým a presne ktorým vedcom. V tom je diabol detailu. Samotný argument Verím vedcom nehovorí o ničom inom, ako tom, že jeho presvedčenie je založené na ideológii alebo ak chcete viere.

Huliak celkom správne použil pri svojej obrane útok na Rizmana a Greenpeace. Táto osoba nebola dlhodobo činná len v tejto organizácii. Má dosah aj na ďalšie mimovládky, ktoré sa vo vzťahu k štátnym úradom správajú pomaly ako páni. Nielen na ministerstve životného prostredia. Suverénne, veď predsa im tie peniaze patria, tie granty majú dostať oni a nikto iný. Aby sme sa rozumeli, občianska spoločnosť je v poriadku a rovnako participatívne riadenie. Čiže zapojenie všetkých zúčastnených strán do procesu rozhodovania. Ale príliš často sa stáva, že tá participatívnosť je len na papieri. Buď pozvú ľudí, nechajú si podpísať prezenčku, ale na konci si to aj tak spravia podľa seba. Pred EÚ sa len prikryjú spomínanou prezenčkou, že zavolali každého. Rovnako tak zvyknú napádať tzv. „systém našich ľudí“, ale v skutočnosti tu tak isto existuje aj systém našich mimovládok. Teda spriaznených organizácii, kde na niektorých ministerstvách pracujú exmimovládkari, ktorí následne dohadzujú projekty svojim kamarátom alebo ideologickým spriaznencom. Presne sem mieri Huliakova kritika a podľa aktivizácie mimovládneho sektora trafil do čierneho.

Na druhú stranu treba povedať aj ďalšie detaily. Huliak pôsobí ako baranidlo, keď si médiá všímajú len jeho a štandardne im unikajú nominácie strany Hlas. Inými slovami – médiá bývalého hlavného prúdu chránili túto stranu pred voľbami a zjavne v tom pokračujú aj naďalej. Som si viac než istý, že medzi nominantami Hlasu by sa našli zaujímavé, ako to dnes hovoria, „životné príbehy“.

Na samotného Huliaka okrem otrepanej nálepky konšpirátor vytiahli aj jeho brata, ktorý pôsobí v troch dcérskych spoločnostiach rakúskeho koncernu Kronospan, jedného z najväčších spracovateľov dreva na svete. O pokútnom rakúskom podnikaní vo východnej Európe som písal už dávnejšie v tomto článku.  Ani tu si „novinári“ nedávajú záležať na podstate a kritizujú len to, koľko údajne Huliakov brat zarába. Klasické Rozdeľuj a panuj zacielené na sprostú závisť. Tu vidím jedno z rizík nominácie Huliaka, na ktoré si budeme musieť dať ako občania pozor.

Progresívci si nedajú pokoj

Pointa celého honu na Huliaka prišla cez víkend. Aj preto je dobré vždy počkať s analýzou a následným publikovaním článkov. Dnes bola na Slovenskom rozhlase relácie Sobotné dialógy a neuveríte, kto v nej bol hosťom… Dobre hádate, Huliak. Lenže tentoraz oproti nemu posadili toho, komu robila Stohlová asistentku – europoslanca Michala Wiezika z Progresívneho Slovenska. Wiezik, na rozdiel od svojich kolegov z PS, má titul docent a tiež doktorát z ekológie a enviromentalistiky, navyše aj sám vyučuje na žilinskej univerzite. Istý čas bol aj prodekanom pre vedu.

Moderovala Jančkárová, takže to bola opäť štandardná novinárska hanba. Znova tie isté pseudoargumenty a útoky na Huliaka – vraj je konšpirátor, popiera vedecký konsenzus (ktorý mimochodom neexistuje) a samozrejme, zaútočil aj na LGBTI komunitu. Kedy sa stalo, že chválenie dúhových je jednou z podmienok zastávania ministerkej pozície?

S konšpiráciami sa ku Jančkárovej pridal aj europoslanec Wiezik, ktorý povedal, že Huliak má nulovú kvalifikáciu. Iste, z pohľadu docenta ekológie má kvalifikáciu len iný docent alebo profesor. Je nevyhnutne nutné mať na politickom poste ministra vedca? Podstatné je, aby daný rezort viedol v takom duchu, kde je možná diskusia a konsenzus. Veda je totiž rovnaká viera, ako náboženstvo a mnohí ju aj ťahajú do podobných extrémov. Ak sa z vedy stane ideológia, je to pre ňu zničujúce. Nie, Huliak teda nie je vyštudovaný ekológ, ale rovnako tak v ochrane prírody nie sú činní výlučne len  ekológovia. Pokiaľ by sa nám toto snažil Wiezik nahovoriť, bolo by to elitárstvo, ktoré možno vidieť aj v iných odboroch. Najviac tých humanitných…

Huliak oponoval nasledovne – Budaj má strednú školu, bol kuričom a organizoval kultúrne akcie, ministrom školstva bol kaderník (doplním aj plagiátora) nuž a ministrom financií sa stal „optimalizátor DPH“ Matovič. Huliak, okrem toho, že je starostom, je tiež prednášajúcim a skúšajúcim na poľovných skúškach, taktiež členom prezídia Slovenskej poľovníckej komory,  je predsedom urbáru, členom komisií životného prostredia pri VÚC aj ZMOSe. Inými slovami, má dostatok informácií z mnohých zdrojov a v tejto oblasti je činný dlhodobo. Nehovoriac o tom, že je daných procesov účastný priamo v teréne, nie v odpojenom Bruseli. Samotnú kritiku popierania klimatickej zmeny podľa mňa zdôvodnil jasne a zreteľne – nepopiera klimatickú zmenu ako takú, ale skutočnosť, že Slovensko nemá stáť v čele boja proti nej za cenu života ľudí. Jednoducho pre neho medveď nemá prednosť pred človekom. A o ekológiu sa majú v prvom rade starať najväčší znečisťovatelia  – USA, Rusko, Čína, India a ďalší. Tu treba doplniť aj fakt, že najprv sa o tom hovorilo ako o globálnom otepľovaní, až neskôr ho preklasifikovali na klimatickú zmenu.

Prípad Huliak sa teda rozvinul do plnotučnej tragikomédie. Čaputová len znova potvrdila, ako vie poprieť samú seba a politici Progresívneho Slovenska sa snažia opakovaním tej istej lži docieliť jej legitimizáciu a zároveň zakryť svoju odbornú aj rétorickú neschopnosť. Na schopnosť riadiť štát radšej ani nepomyslím. Nuž a „novinári“ spolu s europolitikmi kádrujú navlas rovnako, ako voľakedy komunisti. Ak nemal človek proletársky pôvod, mohol zabudnúť na kariérny postup. Dnes už len čakám na to, kedy bude potrebná príslušnosť k LGBTI komunite, aby človeka pustili do vyššej funkcie. Doby sa striedajú, len ľudia majú stále rovnaké neduhy.

Záver

U Huliaka ide aj o ďalšie detaily, ale tie si odložím na neskôršiu analýzu. Nateraz je ale jasné, že celý ten cirkus má za hlavný cieľ zdržovanie a odvádzanie pozornosti od podstatnejších problémov. Nuž a v mlžení znova asistujú „novinári“. Za pozornosť stojí aj stratégia a odstupňovanie útokov na Huliaka – najprv proti nemu pošlú asistentku, potom aktivistu a nakoniec docenta ekológie.

P.S.

Ešte dve poznámky:

1. Je zaujímavé, ako začal Chmelár obraňovať Greenpeace a jemu podobné mimovládky.
2. Keď v minulých voľbách vyhrala partia OĽANO, lustrovali nominantov opozície a nepustili napríklad Blahu do zahraničného výboru. V týchto voľbách prehrali a znovu lustrujú, koho smie nonimovať víťazná koalícia. To sa postupne začnú napríklad športovci, ktorí prehrali zápas, dožadovať medailí? Nič neilustruje mentálny svet progresívcov viac, ako práve tento fakt.

Foto: David Selbert z pexels.com