Politici aj médiá sa často oháňajú transparentnosťou a že pravidlá majú platiť pre každého. S tým sa určite dá súhlasiť. Ale ako vždy, dôležitý je samotný výkon pravidiel, nie ich existencia.
V práve je pravidlo, že ak niekoho obviníte, dôkazné bremeno je na vás, nie na obvinenom. Jednoducho nemôžete na niekoho ukázať prstom a povedať to alebo ono. Bez dôkazov je to trestný čin ohovárania, aj na ten pamätá naše právo.
Nedávno som tu spomínal Blahu a že je ho príliš. Mnohí tiež tvrdia, že je konšpirátor a šíri hoaxy. Je preto namieste otázka dokázať toto obvinenie konkrétnym rozborom jeho tvrdení. Diplomové práce sú dohľadateľné a overiteľné. Zdroje financovania organizácií sú tiež dohľadateľné a overiteľné.
Ak Blaha klame a zavádza, som prvý, kto žiada jeho potrestanie. Kritizujem jeho formu a mieru, tak je načase pozrieť sa aj na obsah. Rozoberanie obsahu sa ale nedeje, a preto je namieste otázka, prečo? Prečo sa nijaký šikovný investigatívny novinár nepustil do rozobratia Blahu? Keď sú tie jeho klamstvá také očividné, tak predsa nebude problém nájsť ich a zverejniť. Argumenty na Blahu majú dnes len dve formy – sprostý slovník stránky zomri.sk alebo ignoráciu a nevyslovovanie jeho mena. Nič medzi tým.
Existuje viacero možností, prečo médiá a politici Blahu doteraz nerozobrali na súčiastky a čudujú sa tomu už aj voliči vládnej koalície na sociálnych sieťach. Niektorí dokonca volajú po hľadaní možností na jeho umlčanie a odstavenie. To už smrdí fašizmom. Snažia sa posunúť to do roviny, že im nestojí za reakciu. Jeho nastolené otázky sú ale legitímne, rovnako ako údajné tajné účty Fica či premlčané daňové podvody Matoviča. Lebo pravidlá pre každého. Vždy by sme mali hľadať odpovede, neuspokojiť sa len s otázkou. Ďalšia možnosť je, že Blahu vlastne potrebujú. Slúži im ako univerzálny fackovací panák, hromozvod na ktorý môžu hodiť čokoľvek a odviesť pozornosť ľudí preč od zodpovedania otázok, ktoré nastolil. Už nie je dôležitá pravda, ale aký je Blaha.
Čudné je to aj z toho pohľadu, koľko energie a peňazí sa začalo venovať svätej križiackej vojne proti konšpiráciám. Na slovenskej, európskej aj svetovej úrovni. Rozoberajú sa väčšinou vyslovene stupídne konšpirácie typu pite Savo. Na to nepotrebujem ani overovač faktov ani žiadneho tretieho človeka. Je tiež otázne, či všetky konšpiračné teórie pochádzajú od jednoduchých občanov, alebo či si ich nevyrobil samotný kritik. Vyrob problém a ponúkni riešenie stále funguje.
Boj proti konšpiráčným teóriám
Boj proti konšpiráciám je novodobou snahou o zavedenie cenzúry. A každá cenzúra sa v minulosti zaviedla so slovami, že je pre naše dobro a kvôli ušlachtilým cieľom. Tu je článok, ktorý rozoberá aktuálnu situáciu v tejto oblasti. Skloňuje už aj slovo tresty.
V nadnárodnej úrovni sa proti hoaxom rozhodol „bojovať“ Facebook. Nerobí to sám, prizval si na pomoc iné organizácie. Náš priestor má napríklad na starosti francúzska tlačová agentúra AFP. Učil som sa o nej ešte na univerzite, založená bola na Havasovej agentúre, ktorá bola pionierom v prerobení informácie na predajný tovar. V 19. storočí sa agentúra stala globálnym koncernom. Dnes je štátnym podnikom. Potiaľto je to bolo v poriadku. Čudné je, keď sa táto veľká svetová agentúra, jedna z 3 najväčších na svete, snaží prikryť pod certifikát Medzinárodnej siete na kontrolu faktov. Myslíte si, že ide o nezávislú svetovú organizáciu? Nie, ide o mimovládnu organizáciu Poynter založenú v USA a akoby náhodou je financovaná z amerického štátneho rozpočtu a známymi firmami typu Nadácia otvorenej spoločnosti a pod, tu je ich celý zoznam. Najpikantnejšie je, že túto mimovládku financuje aj Facebook a Google. Takže nejde o nezávislú inštitúciu, oni si vypestovali vlastný nástroj, ktorý si aj sami platia. Uzatvorený kruh. V takomto uzatvorenom kruhu dnes fungujú aj korporácie. Prihrávajú si medzi svojimi dcérami tovary aj služby a vyrábajú fiktívne obraty, fiktívnu hodnotu.
V slušnej spoločnosti sa toto volá konflikt záujmov. Predstavte si, že by štátny dozor, ktorý má kontrolovať zákaz fajčenia financovali tabakové firmy. Alebo protialkoholickú liečebňu financoval liehovar. Problém je, že tak to ale funguje a výhovorka na to znie filantropia. Tej tabakovej firme či liehovaru predsa záleží na zdraví ich zákazníkov. Budujú značku a imidž.
Omnoho závažnejšia otázka je, že sa cenzúra rieši na takejto vysokej úrovni a že je do nej zapojený súkromný Facebook, štátny podnik AFP, americké vládne zdroje aj mimovládky. Tie neustále sa opakujúce mimovládky sú problém sám o sebe, pretože kamkoľvek sa pozriete, sú tam nanominované. O prepojeniach som písal napríklad tu. Nitky vždy vedú k financovaniu americkou vládou a konceptu soft power, pretože štát má vždy väčšiu moc a možnosti, ako akákoľvek mimovládka.
Rovnako zaujímavá otázka je, že väčšina svetových aj našich mienkotvorných médií patrí milionárom alebo korporáciám. Naozaj sa cítia ohrozené pár stránkami s malým mediálnym výtlakom? To sa naozaj 90% mediálneho trhu bojí stránok, ktoré propagujú pitie Sava? Pripadá mi to, akoby sa napríklad USA báli hrozby, že ich vojensky napadne niektorý z chudobných afrických štátov.
Zásadný problém teda je, že tieto otázky sa neobjavujú v médiách a nik na ne ani nehľadá odpovede. Väčšina sa uspokojí len pri jednom vytrhnutom tvrdení kto čo je alebo kto čo povedal. Ak chcú médiá bojovať proti bludom, nech zodpovedajú nastolené otázky, systematicky a u každého politika. Potom nebudú musieť vytvárať kadejaké siete a nebudú musieť čeliť oprávnenej kritike neobjektívnosti.
Boj u nás
Na Slovensku sa proti dezinformáciám stavia najhlučnejšie Denník N. Ten vydal aj príručku o dezinformáciách pre stredné školy a začal používať slovné spojenie mediálna výchova, ktoré teraz prevzal minister školstva. Problém tohoto denníka je, že je financovaný tým istým zdrojom, ktorým sú financovaní aj politici. Denník N príchodom novej vlády očividne stratil všetky zábrany a včera zverejnil informácie o tajnej voľbe Súdnej rady ešte predtým, ako sa výsledky dozvedeli poslanci. To znamená, že vládna moc je prepojená s vybranými novinármi a nie je to prvý dôkaz – viď stretnutie s Čaputovou s vybranou skupinkou novinárov. Výsledok je taký, že poslanci, ktorí kontrolujú výsledky v parlamente, budú mať v budúcnosti odobraté telefóny. Telefóny sa odoberajú deťom v školách pri písomkách. Preto by som ako učiteľ na gymnáziu chcel upozorniť našich zákonodarcov, že mobily nestačia a deti sú vynaliezavé. Treba zabaviť aj hodinky a iné smart zariadenia. Že niekto musí poslancom v Národnej rade odoberať telefóny ako deťom na škole je absolútna hanba a dehonestácia vysokej štátnej inštitúcie. Dupľovaná, keď terajšia vláda mimoriadne hlučne prehlasuje, že bude najlepšia a najtransparentnejšia. Rovnaká hanba je to pre médiá, ktoré sa tento prešľap rozhodli ignorovať a neinformujú o ňom.
Kam vedie takýto selektívny boj proti dezinformáciám, som videl napríklad minulý týždeň, kedy sa mi do rúk dostal výtlačok študentských novín Občas Nečas z mojej alma mater, UKF v Nitre. Bol tam článok o dezinfo, v ňom bola hitparáda piatich najprimitívnejších hlúpostí, aké môžete na internete nájsť. Pitie Sava a podobne. Na takto založených základoch sa potom budujú ďalšie myšlienkové prepojenia. Na začiatku je prehlásenie, že pitie Sava je dezinformácia. Teda niečo, čo vie každý aj bez upozornenia a netreba na to ani robiť rozsiahle štúdie. Ak na toto niekto potrebuje štúdiu alebo antihoax stránku, tak mám pochybnosti o jeho úsudku. Každý rozumný človek takýto hoax vezme ako samozrejmosť. V mysli sa vytvorí sa obrazová predstava, ako niekto pije Savo a skončí s poleptaným hrdlom na JIS-ke. Obrazovej predstave sa pridá nálepka – dezinformácia. V ďalšom slede ale za dezinformáciu prehlásim tvrdenie svojho protivníka. V mysli sa pri slove dezinformácia opäť vynorí obraz pitia Sava. Misia je splnená, prehlásenie protivníka sa nerozoberá, odmieta sa v zárodku ako niečo strašné, odmieta sa bez diskusie. Bez diskusie vzniká totalita.
Boj proti dezinformáciám sa dá dobre odpozorovať aj na podklade pandémie koronavírusu. Keď sa objavili informácie o tom, že vírus môže mať umelý pôvod, opäť sa roztočila špirála boja proti hoaxom. Medzičasom sa vietor obrátil. Už nie čínski a ruskí predstavitelia tvrdia, že vírus je z Ameriky. Dnes USA a Austrália požadujú vyšetrovanie, či vírus nevyrobila Čína. Tie isté médiá, ktoré sa predtým zadúšali, ako Čína a Rusko klamú, dnes nemajú problém povedať, že WHO sa mýli a vírus mohli predsa vypustiť aj cez pokusné zvieratá. Robí to napríklad Dag Daniš. Cudzia dezinformácia je fuj, naša dezinformácia je fajn. Objektívna žurnalistika v praxi.
Kto má teda bojovať proti dezinformáciám?
V prvom rade zákony a polícia, nie súkromné spoločnosti a korporácie. Ak niektorá dezinformácia spôsobí ujmu na zdraví alebo spoločnosti, je tu na to zákon, ktorý takéto konanie trestá. Som zato, aby sa bludy odhaľovali a vinníci boli potrestaní. Čo kritizujem dlhodobo, sú dvojité metre a že správu štátu nesmie nikdy prebrať korporácia, médiá či mimovládky. Rovnako, ako riaditeľom školy nemôže byť študent, ako riaditeľom odvykacieho centra nemôže byť aktívny alkoholik, tak štát (my) nesmieme rezignovať na kontrolu kľúčových procesov. Zodpovednosť máme v prvom aj poslednom rade my občania.
Doplnenie
Vrátim sa ešte k AFP. V jednotlivých štátoch samozrejme nemá toľko personálu, aby bol schopný mimo bežných novinárskych úloh moderovať tony komentárov na sociálnych sieťach. Aj tu zrejme funguje subkontrahovanie, požičiavanie si pracovnej sily. Na Slovensku teda dezinformácie kontroluje napríklad mladý novinár z Denníka N. Čo sme zažili voľakedy v móde, že sa protežovala len mladosť a krása, to zažívame dnes v médiách a mimovládkach. Deti, ktoré sa oháňajú zahraničnou univerzitou, v skutočnosti, ale nemajú skúsenosti ani odbornosť hodnotiť dejiny, správy a už vôbec nie druhých ľudí. Systém si často vyberá mladých dozorcov, ktorých si môže naformátovať podľa svojej potreby.