S pribúdajúcimi rokmi si čoraz viac uvedomujem hranice ľudského života a snažím sa nevytesňovať tieto myšlienky. Počas tejto pandémie nabrali omnoho aktuálnejší rozmer.
V našej politike sa ustálil nasledovný postup:
- Vláda, resp. one-man-show premiér, utiahne šróby lockdownu alebo opatrení, prípadne zmení zákon
- Ozvú sa jednotlivé dotknuté strany (gastro, fitnesáci, umelci a pod.)
- V niečom vláda nakoniec povolí
- Premiér má následne plačovku, kde niekoho obviní z toho, že musel ustúpiť
Rovnakým spôsobom sa to vyvíjalo napríklad v pohrebníctve. Viem, pred Vianocami to nie je pekná téma, ale treba o nej hovoriť. Nie ľudia sa ozvali, ale pohrebníci, že sa im nepozdáva spôsobom, akým sa dnes nakladá s mŕtvymi. Nie ľuďom, ale pohrebníkom vadí pochovávanie v igelitových vreciach. Keby som to mal prehnať do extrému, tak takto pochováva mafia…
Preto sa ozvali, že v pochovávaní aj legislatíve je chaos a urobili rozumnú tlačovku už v máji, po prvej vlne.
Dnes sa ľady konečne pohli, štátny úrad pre potreby pohrebníctva prehlásil, že COVID19 nie je nebezpečná nákazlivá choroba a s mŕtvymi sa môže zaobchádzať dôstojnejšie. 14. 12. o tom bola reportáž na RTVS v hlavných správach.
Cieľom tohoto článku nie je spochybňovať, či táto choroba existuje alebo nie. Nemám ani za cieľ spochybňovať, či je nebezpečná alebo nie. Cieľom bolo poukázať, že za tieto práva by mali bojovať samotní ľudia a nemali by sme neustále čakať, že sa ozvú len odborníci. Ak si nebudeme vážiť naše deti, ženy, starkých alebo zomrelých, skutočne nemáme šancu na prežitie ani ako štát a už vôbec nie ako národ. Kroje, bryndza a Zem spieva na to nestačia.
Foto: Hakan Erenler z Pexels