V minulom článku som spomenul citát pruského generála, ktorý hovoril o pokrivených informáciách, aké dostávame o každej vojne. Ak sú informácie z médií nepravdivé či protichodné, podľa čoho sa potom orientovať a robiť rozhodnutia?
Krátka odpoveď – na analýzu nepotrebujete doktorát z politológie ani mediálnych štúdií. Pre dlhšiu odpoveď zájdem ešte pred rok 2008. Bol to rok, kedy vypukla hypotekárna kríza. Trvá v rôznych podobách dodnes. Po správnosti sledovania dejov by sme sa mali vybrať ešte ďalej do minulosti, lebo kríza nevznikla v tom istom roku, v akom sa prejavila navonok. Pre jednoduchšiu ilustráciu začneme však v tomto bode.
Krátko pred rokom 2008 bola situácia vo svete nasledovná. Mali sme tu rast, lenže ten rast bol založený doslova na pyramídovej hre. Bývanie začalo zlacňovať a kto mohol, ten sa zadĺžil. Veď kto by šetril, keď môže splácať… Zadlžovali sa aj štáty a to mimoriadne rýchlym tempom. Všetky signály smerovali k tomu, že ekonomika sa prehrieva a že veci vyzerajú príliš dobre nato, aby boli dobré. V tom čase som politike a analytike nevenoval ani zďaleka toľko pozornosti ako dnes, je to predsalen 15 rokov nazad.
Vtedy som podnikal a mal som slušne rozbehnutú živnosť. Pracoval som v reklame a postupne začal aj v IT. S manželkou sme ešte nemali deti, skrátka, svet bol gombička. Práve v tomto čase som prehlásil, že rodičovský dom, v ktorom sme bývali, je príliš veľký a v budúcnosti ho nebudeme vedieť utiahnuť. Môj argument bol, že svet v tejto podobe nie je udržateľný a zrúti sa. Rodina sa na mňa dívala ako na čudáka a nechápala, čo hovorím. Trval som na svojom, a tak sme namiesto obrovskej hypotéky predali rodičovský dom, namiesto neho kúpili omnoho menší a úveru sme zobrali len nevyhnutné minimum. Keď sa nás kupujúci predávaného domu pýtal, prečo predávame, povedal som pravdu – lebo príde kríza. Prišla asi mesiac po predaji. Kupujúci s dvoma deťmi a manželkou na materskej si vzali hypotéku s 500 eurovou splátkou a práve v segmente, kde pracoval len muž, prišla prvá väčšia vlna prepúšťania a presunov výroby. Nechcel by som byť vtedy v jeho koži. Ísť z 2-izbového bytu do obrovského domu je jednoducho nepatričné.
Od toho momentu stačilo sledovať, ako elity a politici riešili vzniknutú situáciu. Ako postihli vinníkov, ako sa zmenili tvrdenia v médiách. Nijako. Vytvorili sa nejaké nové pravidlá, ale bubliny sa začali znovu nafukovať. A voľby postupne v mnohých štátoch začali vyhrávať stále neskúsenejší a hlúpejší politici. Svet akoby začali odvládať deti. Veď mladým patrí budúcnosť. Načo chodiť do školy, keď treba protestovať. Deti však svet nikdy neovládali. Namiesto toho lietajú po svete 90+ starci typu Kissinger, aby hasili katastrofu. Bežný občan sa dostal do stavu, keď je vážený len v dvoch prípadoch – tesne pred voľbami a vždy, keď sa mu prihovárajú cez megafón zberači starého železa a akumulátorov. Len vtedy sme vážení, inak sme planktón, ktorý najnovšie nemá už ani právo vyjadrovať sa.
Na druhej strane to nemožno zvaľovať len na elity či politikov. Keď sa objavili sociálne siete, ľudstvo zvlčilo a začalo stavať do centra svoje ego. Najočividnejšie to vidno na fotení. Už sa neobdivuje krása prírody či pamiatok. Už sa obdivujeme my sami stojac pred nejakou pamiatkou či inou krásou. Sami ju zatieňujeme svojím egom. A vystavujeme ho potom na obdiv. Na sociálnych sieťach si každý samostatne začal stavať pomník a vyrábať kult. Médiá vytrvalo tvrdia, že kult si buduje napríklad Putin, ale v prvom rade by sa na seba mali pozrieť bežní ľudia.
Problém z roku teda 2008 nikam nezmizol. Stále pokračuje a len čaká na svoje vyriešenie. Najmä na zvýšenie našej mravnosti. U nás na Slovensku je to množstvo ďalších pridružených problémov. Jedným z nich je obrovský rozdiel medzi Bratislavou a zvyškom republiky. Slovensko má v Európe najväčšiu disparitu medzi životnou úrovňou a kúpyschopnosťou v rámci svojich regiónov. Bratislava, moje rodné mesto, je takpovediac štát v štáte. Odtrhnutá, predražená, iná. Prečo je to tak? Napovie vám obyčajný zemepis. Bratislava leží na hranici, na okraji štátu a ťaží práve zo svojej polohy. A hlavne blízkosti k Viedni a Budapešti, čo sú omnoho väčšie konglomeráty. Všetko zarobené uvoľňuje práve do tohto okolia. Obsluhuje rakúsko-maďarskú os hlavných miest. Ak by hlavné mesto ležalo v strede nášho štátu, prirodzene pri priťahovalo kapitál a uvoľňovalo by ho rovnomernejšie. Tu podľa mňa tkvie aj problém volebných obvodov. Objavujú sa hlasy, že by ich malo byť viac, aby mali občania priamejší kontakt s poslancami. Tento názor som donedávana zastával aj ja sám. No dnes si myslím, že pokiaľ bude hlavným mestom Bratislava a bude takto odtrhnutá od reality, dovtedy nám nepomôže ani 50 volebných obvodov.
Stále píšem, že Slovensko je v podstate chudobný štát. Takmer milión našich občanov už žije na hranici chudoby. Je to každý piaty človek. V tomto stave nakupovať stíhačky či živiť iný podobne zlyhaný štát hraničí so sabotážou štátnosti. Rovnako ako podporovať vojnu na Ukrajine. Že tam niečo vypukne, sa dalo predpokladať rovnako, ako terajšia inflácia. Bez doktorátu či špeciálnych znalostí. Treba však poznať minulosť, vedieť triediť informácie a hlavne, mať v poriadku mravnosť. Nebyť nenažraný či sebecký. Byť zodpovedný za seba a svoje okolie.
Riešenie? Ukrajinské vlajočky na profilovkách, nasvietený prezidentský palác či dodávka zbraní to určite nie sú. Ak žiadame dodržiavanie práva, tak ho musíme sami dodržiavať. Je na mieste, aby v parlamente sedeli nedouci typu Pročko? Je na mieste, aby ministrov robili plagiátori? Je na mieste, aby minister financií bol DPH-čkar? A je na mieste, aby sme posielali zbrane Ukrajine, ktorá nie je členom NATO? Na základe akého práva a mandátu?
Už aj najväčšiemu ignorantovi musí byť jasné, že tento svet skončil. Keď sa na to pozrieme z globálneho pohľadu, Európa a kolektívny Západ majú čo stratiť. Je to napríklad mimoriadne vysoká životná úroveň. Úroveň, ktorá ide na úkor zvyšku sveta a zväčšujúcej sa chudoby. Rusko je dnes v stave, kedy presmeruje svoje energotoky a suroviny inam. Kto potom zásobí Európu? Katar, ktorý ide už dnes na maximum ťažobných kapacít? Nórsko, ktoré práve renovuje svoju ťažobnú technológiu? Američania s ľoďami so skvapalneným plynom? Dnes už vieme, že štáty ako Brazília, India, Čína či Juhoafrická republika budú s Ruskom spolupracovať napriek sankciám. Nielen v oblasti energií a priemyslu, ale aj v oblasti zbraní. Je tu unipolárny svet. Ten však bude znamenať, že Európa schudobnie, čo sa nutne prejaví v sociálnom napätí, ak nie rovno vo výbuchoch. Náznaky možno pozorovať už teraz. Časť napätia bola vyhrotená počas pandémie, zvyšok dotvoria médiá a ich zobrazovanie paralelnej reality.
Takže ešte raz, len spolupráca a konsenzus. Žiadna konkurencia a konflikt. Máme len jednu planétu.
P.S.
Už niekoľko dní za sebou nesledujem správy, len raz za deň si prečítam zopár článkov v mainstreame (len pre pozorovanie propagandy) a oficiálnych zdrojoch. Stále platí, že po aké-také informácie si vždy treba chodiť na oficiálne vyhlásenia a tlačové konferencie. Lebo to, čo z nich vyrobia médiá, je absolútne skreslené. (Silné slovo „absolútne“ som použil zámerne a uvážlivo.)
K týmto informáciám mám aj vlastné informačné zdroje. Tieto informácie sa ku mne často dostanú bez môjho pričinenia. Hovoria mi napríklad, že v pondelok boli starostovia zamestnaní organizovaním zbierok pre Ukrajinu. Kvôli tomu napríklad nemali čas na tvorbu vlastných regionálnych plánov, pretože tie sa práve teraz rodia a sú dôležité pre naše prežitie. Prešli len dva dni a dnes im už ukrajinská strana hovorí, že majú dosť a nič viac nechcú ani nepotrebujú. Veci teda skončili v skladoch, čo niektorí okomentovali slovami: „Nevadí, veď možno to ešte budú potrebovať Rusi alebo Američania.“ Takmer jasnozrivé slová.
Pri čítaní som si všimol, koľko analytikov si po ruskej vojenskej operácii začalo sypať popol na hlavu. Napríklad Rakúšan Leidenfrost, ktorého občas citujem, si musel dať tabletku a zvažuje, že prestane písať. Nebol jediný, kto napísal takéto teatrálne slová. Preto sa pýtam, akí sú to analytici, že nepredvídali? Nepočuli azda slová Putina, že ak je bitka nevyhnutná, treba udrieť prvý? Zjavne nepoznajú ani dejiny a pojem pinprick operations, ktorými Západ vytrvalo dráždil Sovietsky zväz a spôsoboval mu neustále nepríjemnosti. Dnes robí to isté a čuduje sa. Ako grázel v škole, ktorý provokuje špendlíkom, no keď slušný žiak stratí nervy a grázlovi jednu uvalí, vlna hnevu učiteľky sa zvezie hádajte na koho? Celkom logicky sa tu ponúka ďalšia otázka – akí to budú analytici, keď sa situácia náhodou opäť zvrtne? Čo budú písať potom? Koľko tabletiek si vezmú?
Z tejto celej situácie dýcha najmä pýcha. Nevenovali pozornosť unavenému bielemu voličovi, ale keď tento zvolil Trumpa, neváhali mu vynadať. Nevenovali pozornosť vzostupu neonacizmu a dnes sa čudujú z náckov priamo v ozbrojených zložkách (napr. v Nemecku). Podporovali kultúru egoizmu (si originál, máš všetky práva) a čudujú sa z polarizácie spoločnosti. Rovnako vo svojej nadradenosti nevenovali pozornosť údajne zaostalému Rusku. Dnes sa čudujú a oháňajú sa sankciami.
Doplnenie 4. marca 2022
Leidenfrost pozerá vojnové videá a ako následok poslal peniaze ukrajinskej armáde. Toto nepotrebuje komentár.