V relácii Sobotné dialógy na Slovenskom rozhlase sa Heger rozrečnil a potvrdil tým všetky predošlé obavy.
V skratke povedal, že on nie je šéfom vlády, pretože má nad sebou koaličnú radu. Takže za svojich šéfov nepovažuje nás občanov, od ktorých má ešte stále podľa platnej Ústavy SR mandát, ale šéfujú mu predsedovia politických strán.
Naplno to zaklincovala až ďalšia otázka redaktorky – či si vie predstaviť, že by odvolal niektorého z ministrov. Jeho odpoveď bola okamžitá. Vraj samozrejme. Ehm, viete si predstaviť, že zamestnanec odvolá svojho šéfa? Odvolá niekedy Heger nekompetentnú Remišovú, bláznivého Matoviča alebo sebestredného Sulíka? Najmä potom, ako verejne priznal, že považuje vyššie menovaných za svojich šéfov?
Ako naložiť s touto informáciou? Aktívnym použitím článku 32 Ústavy SR, teda práva na občiansky odpor. Ak sa samotný premiér neriadi najvyšším zákonom, ktorý stanovuje, kto mu zveril do rúk riadiacu úlohu, potom je použitie aktívnej ignorácie plne na mieste. Týmto pádom v podstate nemáme premiéra, len hovorcu vládnej koalície. A hovorca by nemal požívať rovnaké výhody, aké má premiér.
Podobnú sebestrednosť predvádzajú aj niektorí poslanci Národnej rady. Jeden z nich za OĽANO vynadal starostom a samosprávam, že sú plačkovia. Len preto, lebo dlhodobo upozorňujú, že samospráva dostala od štátu množstvo prenesených kompetencií, ale žiadne peniaze na ich vykonanie.
Dotyčný poslanec to má pomýlené. Je totiž na rovnakej úrovni, ako ktorýkoľvek poslanec miestneho alebo obecného zastupiteľstva. Starosta a primátor je zasa analógom premiéra, len v menšom. Obaja majú totiž mandát od rovnakej osoby – mňa občana. Drzosť poslanca OĽANO je len ďalším príkladom arogancie moci, aká tu nebola ani za Smeru. Poslednými voľbami sa naplnila známa veta – chceli sme to najlepšie a dopadlo to ako vždy.
Dokedy to bude trvať?
Najlepšie to vystihuje citát jednej postavy z novely Slnko aj zapadá od Ernesta Hemingwaya.
Bill sa tam pýta: „Ako si skrachoval?“
A Mike mu odpovedá: „Dvoma spôsobmi. Najprv postupne, potom náhle.“
Tieto dva riadky presne vystihujú dnešnú situáciu. Náš svet postupne krachuje už desaťročia. Ale raz tomu bude koniec. Keď sa pozriete na život, platí to tak všade. Napríklad pri zdraví. Zdravotný problém sa zvykne zbierať postupne. Nesprávnou životosprávou, nedostatkom spánku, popíjaním, fajčením a podobne. A o 10-20 rokov príde infarkt alebo mŕtvica.
Takto isto to bude aj s našim štátom. Krachujeme pomaly. Ekonomicky, politicky aj morálne. Keďže štát ako supersystém má mimoriadne veľkú zotrvačnosť, tento dej trvá roky. Ale jedného pekného dňa sa úplne zastaví.
Je to zlé?
Nie je. Pretože minulosť sa opakuje a vždy je to príležitosť na opravu. V minulosti sme zažili pozývací list od politikov, dnes posielajú pozývacie listy súkromné osoby či oligarchovia. Napríklad mladý Trnka (ESET), ktorý nedávno zostavil tzv. zoznam proruských agentov, napísal americkým kongresmanom. Tí potom začali tlačiť na Facebook a ostatné sociálne siete, že poskytujú príliš veľký priestor proruskej propagande. Po prvé, čo je amerického kongresmana do Slovenska? Mal by v prvom rade riešiť vlastné vnútroštátne problémy. Napríklad neutíchajúcu streľbu na školách a násilie na uliciach. 40 miliardovú pomoc (hlavne vojenskú) Ukrajine schválili, ale 48 miliárd pomoci americkým drobným podnikateľom nie. Mimochodom, nepripomína vám to konanie našej vlády?
Po druhé, v našom mediálnom priestore je len západná propaganda kam oko dovidí. Všetky mainstreamové médiá razia jeden a ten istý smer. Či je to ultraliberálny Denník N alebo konzervatívny Postoj, všetci hromadne bojujú proti hoaxom a Rusom. Proti čomu chcú teda bojovať? Proti sebe samému?
Ako som napísal dávnejšie, tvrdá cenzúra je posledné štádium pádu každej diktatúry. Tak to bude aj prípade diktatúry liberálnej demokracie. Preto sa nebojím ani krachu a ani pádu. Áno, cesta bude chvíľu hrbolatá, ale nemôže každý deň svietiť slnko. Každý pád je vždy príležitosť postaviť sa a začať lepšie. Vie to každý, kto sa v útlom veku učil chodiť, len medzičasom zabudol na samotnú podstatu tejto lekcie.
Foto: Gustavo Fring z Pexels