Sociálne zmeny a Veľká rezignácia

Na západ od nás sa začína v médiách objavovať slovné spojenie silent quitting alebo tiež quiet quitting. Voľne preložené to znamená tichá výpoveď.

Najprv si vysvetlime, čo takýto typ výpovede znamená. V prvom rade to nie je výpoveď zo zamestnania. Ide o to, že daný človek pracuje len v rámci svojej pracovnej zmluvy a nevenuje firme žiaden čas navyše. Keď mu o piatej „padla“, tak sa zodvihne a odíde preč. Zároveň takýto zamestnanec nie je nijako angažovaný do podnikových záležitostí, odmieta sa zúčastňovať teambuildingu či iných aktivít. Slovami korporácii a ich HR oddelení – neprejavuje dostatočnú zaangažovanosť pre prácu. Dokonca to označujú ako rebéliu. Namiesto frázy Great Reset hovoria o Great Resignation, teda o Veľkej rezignácii. Keď sa pozriem na pády vlád, tak to bude mať presah aj do politiky, ale to je iná téma.

Doteraz v pracovnom živote v USA platila zásada up or leave, čiže buď stúpaš vo firemnom rebríčku alebo odídeš. S príchodom novej generácie, práce z domu a ostatných faktorov toto nepísané pravidlo prestáva platiť. Mládež si ani len nevie predstaviť robiť nadčasy, venovať práci viac času, než je nevyhnutne potrebné. Aj v prieskumoch vyšlo, že ochota pracovať nad rámec stúpa s vekom. Mimochodom, v IT oblasti som si neochotu mladých pracovať nad rámec všimol ďaleko skôr, zhruba 6 rokov dozadu. Quiet quitting je len ďalšia fáza tohto procesu.

Prečo to sem dospelo? V prvom rade pre samotné správanie sa korporácii a ich personalistov. Teambuildingy, pizza dni a rôzne aktivity boli evidentne príliš umelohmotné, aby pritiahli skutočný záujem pracovníkov. Ku vzájomnej dôvere neprispelo ani správanie niektorých personalistov, z ktorých sa stali kádrováci. Kto zažil predošlé spoločenské usporiadanie (vysvetlenie nižšie), tento názov pozná veľmi dobre. Kádrovák zisťovať rodinné pozadie aj názory a na základe nich mal človek umožnené stúpať v rebríčku podniku alebo musel naopak odísť. Ten svet sa vrátil v zákernejšej podobe. Dajú vám psychotesty, prelustrujú sociálne siete a zisťujú, ako dobre zapadnete do ich kolektívu. Prijímacie konanie na základnú pozíciu sa pomaly podobá na výber kozmonauta. Ak to robíte takto technokraticky, vytvoríte Potemkinovu dedinu. Len to v rámci jazykovej diverzie dostalo honosný názov – firemná kultúra. Veľké spoločnosti sa snažia všemožne maskovať svoju asociálnosť za rôzne benefity alebo vytváranie obrazu eko-bio-friendly prostredia. Sociálne systémy na toto samozrejme reagujú a quit quitting je presne odpoveď na doterajšie „snaženie“ zamestnávateľov. Tichý odpor je zväčša ten najúčinnejší a Slováci (aj Česi) o tom vieme historicky svoje. Tak ako tak, tichý odpor ich vo výsledku stojí dosť. V prvom rade ide o stratu produktivity.

Vidím tam jeden zaujímavý paradox. Na korporácie a prácu v nich sa sťažujú skôr moji rovesníci a staršie ročníky. To my sme označovaní za konšpirátorov vždy, keď kritizujeme ich neľudský prístup a špekulatívnosť v zamestnávaní aj obchodovaní. Lenže kým ich kritizujeme, kvôli zadĺženiu a iným povinnostiam sú mnohí zo starších pracovníkov nútení ďalej pracovať v takomto prostredí. Na opačnej strane sú mladí šťastnými konzumentami produktov korporácií, nechávajú sa od influencerov kŕmiť značkami, ale keď príde na prácu v korporáte, nedarujú im nič navyše. Nemajú zatiaľ toľko záväzkov a povinností, aby ich okolnosti nútili zobrať horšiu možnosť. A možno ide o ľudovo známe pravidlo kolobehu, kde jedna generácia buduje, ďalšia prejedá výsledky a nasledujúca musí opravovať nedostatok.

Podobný vývoj zažívame aj v iných oblastiach spoločnosti, napríklad v médiách. Aj tam padá dôveryhodnosť a médiá akoby sa už ani nesnažili zvrátiť tento stav. Tiež zažívajú svoj vlastný Great Resignation, kedy sa čitatelia obracajú na iné zdroje informácií. A rovnako je to pripomienka predošlého spoločenského zriadenia, kde noviny písali jedinú pravdu a v podstate mohli vyjsť aj úplne prázdne hárky s ľudovým komentárom – načo písmená, všetko je predsa jasné.

P.S.

Možno ste si všimli, že namiesto slov „za socializmu“ alebo „za komunizmu“ som použil „za predošlého spoločenského zriadenia“. Dôvod je jednoduchý, na Slovensku sme nemali ani socializmus a ani komunizmus. Malo to prvky týchto dvoch systémov, ale rozhodne nemôžem povedať, že by to bol ten alebo onen systém.

Vývoj bude multipolárny aj v tomto ohľade. Na opravu sveta nám nebude stačiť vymyslieť nový -izmus. Budeme sa musieť poučiť z minulosti a zobrať si z nej to fungujúce. Ako sme sa napríklad vrátili k duálnemu vzdelávaniu. Ale rovnako tak trvalo neopakovať cenzúru a vládu jediného názoru.

V každom prípade vypršala platnosť doterajšej spoločenskej zmluvy. Politikom ani poslancom to zrejme zatiaľ nik nepovedal, ale tým, že niekoľkonásobne porušili sľub na Ústavu, porušili zmluvné podmienky a spoločenská dohoda tým zaniká. Rovnako, ako keď školák vážne poruší školský poriadok alebo pracovník vážne poruší pracovnú morálku, obaja musia odísť. Ak to platí v bežnom živote, prečo by to nemalo platiť aj pre vládnuce elity? A prečo sú vlastne elitami? Kto ich tam dosadil? Podvod či dedičstvo?

Na doplnenie k článku jeden vtipný komediálny skeč:

Foto: Andrea Piacquadio z Pexels.com