30 rokov Slovenska

Pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky spravila televízia TA3 rozhovory s bývalými premiérmi a premiérkami. Pozrel som si všetky z nich a pripravil som krátky sumár, kto čo povedal.

Predtým, než začnete čítať, mali by ste si pre úplnosť sami pozrieť všetkých 5 rozhovorov. Toto pravidlo by malo platiť pri každom článku a zdôrazňujem to od začiatku. Vždy si treba vypočuť/prečítať celý zdroj informácie, nielen vypichnuté detaily. Každý rozhovor má cca pol hodinu.

Rozhovor s Vladimírom Mečiarom
Rozhovor s Mikulášom Dzurindom
Rozhovor s Ivetou Radičovou
Rozhovor s Róbertom Ficom
Rozhovor s Eduardom Hegerom

Začnem chronologicky, tak ako rozhovory uverejnila aj televízia.

Mečiar

Prvým hosťom bol Vladimír Mečiar, teda osoba, ktorá stála za vznikom SR. Hovoril zrozumiteľným jazykom a povedal pre mňa 3 zaujímavé veci:

1. Jeden volebný obvod bol dočasný konštrukt a on sám zastáva názor, že na Slovensku má byť 150 volebných obvodov,
2. Fico si má dať pozor, aby neskončil v base,
3. SR by mala byť postavená na pevnejšom občianskom princípe a občania by mali byť viac zapojený do chodu štátu bez ohľadu na stranícku príslušnosť.

Za ohrozenie štátnosti označil privatizáciu národného majetku do rúk zahraničných podnikov a štátov. Mečiar tiež povedal, že ľudia nevolia podľa životopisov politikov, ale podľa ich rečí.

Pri Mečiarových slovách o občianskom princípe som si spomenul na niekdajší zákon o Národných výboroch. Samozrejme, každý zákon je len tak dobrý, aký je jeho výkon v praxi. Chcem tým ale demonštrovať, že dnešná EÚ vnáša do legislatívy takmer rovnaké prvky – integruje tam mimovládny sektor aj apeluje na väčšiu občiansku angažovanosť.

Tu je aspoň výňatok zo spomínaného dobového zákona z roku 1967, všimnite si najmä záver citovaného obsahu:

Časová verzia predpisu účinná od 09.03.1968 do 21.03.1968​
Obsah zobrazeného právneho predpisu má informatívny charakter.​

69
ZÁKON
z 29. júna 1967
o národných výboroch
Národné zhromaždenie Československej socialistickej republiky sa uznieslo na tomto zákone:
Prvá hlava
POSTAVENIE NÁRODNÝCH VÝBOROV V ŠTÁTE A SPOLOČNOSTI
Oddiel 1
Základné ustanovenia
§ 1
(1)
Národné výbory sú orgánmi socialistickej štátnej moci a správy v krajoch, okresoch a obciach. Vo svojej činnosti upevňujú pod vedením Komunistickej strany Československa socialistické spoločenské zriadenie, spravujú sa ústavou, ostatnými zákonmi a právnymi predpismi.
(2)
Národné výbory ako zastupiteľské sbory pracujúceho ľudu sú zložené z poslancov, ktorí sú volení na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva tajným hlasovaním.
(3)
Poslanci sú ľudom kontrolovaní, jemu zodpovední a môžu byť na základe rozhodnutia svojich voličov odvolaní.

§ 2
Národné výbory organizujú plánovitý rozvoj hospodárskej, kultúrnej, zdravotnej a sociálnej výstavby na svojom území. Ako štátne orgány samosprávneho charakteru spájajú vo svojej práci uspokojovanie potrieb spoločnosti s potrebami a záujmami vo svojom územnom obvode, predovšetkým s potrebami rozvoja miest a obcí, a uvádzajú do súladu celospoločenské, miestne, skupinové a osobné záujmy. Chránia práva, oprávnené záujmy občanov a organizácií a vedú ich k plneniu zákonov a k úcte k právam spoluobčanov. Podieľajú sa na ochrane socialistickej hospodárskej sústavy, socialistického poriadku v spoločnosti a na upevňovaní obranyschopnosti republiky.
§ 3
(1)
Národné výbory vyvíjajú všetku svoju činnosť v spojení s občanmi, za ich aktívnej účasti a pod ich stálou kontrolou. Vytvárajú predpoklady pre priamu účasť občanov na plnení svojich úloh a zapájajú občanov do ich riešenia a vykonávania. Občanov tak zapájajú v najširšej miere do správy štátu.
(2)
Národné výbory sústavne skúmajú záujmy občanov, ich potreby a názory, radia sa s nimi o návrhoch závažných opatrení, pozorne sa zaoberajú ich pripomienkami a návrhmi a oboznamujú ich s výsledkami svojej práce a skladajú im účty zo svojej činnosti.

Vladimír Mečiar v spomínanom rozhovore odmietol svoj návrat to politiky. Zjavne pochopil silu, ktoré ho svojho času politicky odrovnala – silu informácií a médií. Zrejme si počítal, že násobne väčší efekt má, keď raz za dva týždne poskytuje svoje analýzy v rámci internetovej rozhlasovej relácie, do ktorej môžu volať aj poslucháči a klásť mu otázky (mimochodom v tejto dobe pomerne zriedkavý jav).

Dzurinda

Rozhovor s ním bol plný fráz, no spomedzi nich vystúpilo niekoľko detailov:

1. Do politiky sa vráti a bude v nej robiť to, čo od neho budú chcieť iní,
2. Najvzrušujúcejšie pre neho bude, ak bude mocť vypestovať a inštalovať premiéra.

Za najväčšie ohrozenie štátnosti tiež označil privatizáciu. Nie však jeho vlastnú, ale Mečiarovu.

Dzurinda je majstrovskou ukážkou amerického spôsobu sladkých rečí. Najprv rezútne odmietol nekultúrnosť a škatuľkovanie na konzervatívcov, liberálov či progresívcov. Lenže hneď v zápätí navrhol, že budúcim premiérom sa má stať ani nie 30-ročný startupista s diplomom z Oxfordu, ktorý dokázal zatiaľ len toľko, že „vyfičal“ nejaký nápad a predal ho za milióny. Inými slovami, Dzurinda odmietol škatuľkovanie, pokiaľ sa premiérom stane typický progresívec. Takých startupistov sme tu už mali. Len nedávno jednému skrachovala kryptoburza. Bol druhý najväčší politický donor Demokratov v USA a z basy sa vykúpil prostredníctvom dlhopisov.

Radičová

Táto dáma dokázala pospájať nespojiteľné. Pri bilancovaní 30 rokov existencie SR aj ona skĺzla k tomu, aby začala porovnávať Slovensko s Českom. Toto porovnanie kríva na všetky nohy, pretože naše štartovacie línie neboli rovnaké. Rovnako zavádza v tom, kto skutočne inicioval rozpad ČSFR a všetku vinu kladie slovenskému nacionalizmu ignorujúc pritom českú stranu.

Ako sociologička sa pustila aj do ekonomickej analýzy, kde označila zlyhanie slovenského priemyslu a bankovú reformu za chybu Mečiara. Ignoruje pri tom zlú ekonomickú situáciu vtedajšej Európy. Ignoruje tiež fakt, že EÚ v roku 1997 na nás aj ostatné štáty východného bloku uvalila likvidačné clá. K tomu sa pripojilo odstavenie slovenských bánk od hotovosti na medzinárodných trhoch.

Rovnako ako Dzurinda považuje za ohrozenie štátnosti divokú privatizáciu. Samozrejme tú mečiarovu, nie dzurindovu, ktorej bola ona sama účastná ako politička.

Na konci rozhovoru ešte nezabudla pridať rezolútne odmietnutie, že na Slovensku prebieha progresívny puč. Čo je to za sociológa (ešte k tomu s titulom prof.), ktorý nevidí zjavné – Čaputová je progresivistka, progresívci ovládajú IT firmy a sociálne siete a jej niekdajší kolega Dzurinda chce inštalovať progresívca za premiéra.

Fico

Jeho vystúpenie nieslo črty predvolebného boja, keď kritizoval jednak vládu a tiež Čaputovú. Tiež spomenul, že je na neho zo strany vládnej koalície robená polovačka a hrozí mu pre to väzenie. Tak isto, ako jeho predrečníci, označil za ohrozenie našej štátnosti divokú privatizáciu. Na rozdiel od nich však odsúdil oba druhy privatizácie – mečiarovu aj dzurindovu.

Moderátor nadhodil rozpoltenosť slovenskej verejnosti, čomu Fico oponoval, že je to prirodzený výsledok života v rôznych spoločenských systémoch a svetonázoroch.

Fico tiež hovoril o tom, že nemá záujem vystúpiť z euroatlantických štruktúr, pretože je to pre malý štát nutnosť. Má však vlastnú predstavu o našom fungovaní v týchto spoločenstvách. Podľa neho je terajšia vláda servilná a Slovensko by malo v prvom rade hájiť svoj záujem.

Heger

Terajší premiér začal sebachválou a nešetril ňou ani počas celého rozhovoru. Sebachvála bola popretkávaná útokmi na národniarov, extrémistov a opozíciu. Heger, podobne ako ďalší predstavitelia vládnej moci a s nimi aj Čaputová, veľmi často hovoria o výročí, ako o „úspešnom príbehu“. Toto bájkarstvo je už trápne. Namiesto reálneho zhodnotenia minulosti tu máme rozprávky a príbehy. Tento myšlienkový tábor sa tiež neustále drží označenia „čierna diera“ a občas to vyzerá, ako by sa s ním stotožňovali ešte aj dnes. V prvom rade si treba uvedomiť, kto nás takto označil, aká osoba to bola. Bola to Madeleine Albrightová, smutne známa mäsiarka z Balkánu. Symbolizuje Ameriku, ktorá vykrúti ruku každému, kto má iný názor. Od juhoamerikých bábkových štátov až po bývalý Ostblok. Následne si treba uvedomiť časový rámec, kedy bolo Slovensko označené ako čierna diera. Bolo to v čase privatizácie, ktorá neprihrávala naše národné hospodárstvo zahraničných firmám. Prax je preverením pravdy, a preto sa po 30-tich rokoch môžeme pozrieť na výsledok, na „konečných užívateľov výhod“, ako to dnes nazýva samotná EÚ. Naše kompletné hospodárstvo, bankovníctvo aj potravinárstvo je vo vlastníctve zahraničia alebo od neho bytostne závislé.

Dva krát počas rozhovoru premiér spomenul, ako si cení Slovákov a ich pomoc Ukrajincom v neľahkých časoch. A čo takto pochváliť vlastný národ, že v prvom rade pomáha sám sebe? Rodiny sa musia držať navzájom a suplovať všetko čo, kde on v riadení štátu zlyháva. V 30-ročnom „príbehu“ SR je pomoc Ukrajine len malý fragment, nie podstatná črta.

Heger sa v rozhovore znovu vrátil ku sebachvále, keď nazval schválený rozpočet slovami bezprecedentný a fenomenálny. Vraj nemá obdobu v žiadnej inej európskej krajine. Škoda, že chváli vrabca na streche, pretože rozpočet je v dnešných časoch stále viac a viac túžobné želanie budúcnosti. Je to projekcia toho, čo si štátny aparát predstavuje, ale realita celého tohoto roka ho skoriguje. Vzhľadom na svetové udalosti je viac než pravdepodobné, že z neho spraví trhací kalendár.

V podstate celý Hegerov rozhovor bol opakovaním predvolebných rečí OĽANO. Táto aj ostatné strany volebnej koalície to majú ako marketingovú stratégiu – už dva roky žijú v permanentnej predvolebnej kampani, ako Trockého nezmysel menom permanentná revolúcia.

Záver

Celú mozajku nedostanete po týchto piatich rozhovoroch, treba si pozrieť aj ďalšie články a príspevky. Ale v každom prípade Vám dajú celkom dobrý základ. Pozoruhodné je, ako sa takmer všetci zhodujú na tom, že najväčšia krivda moderných dejín SR bola privatizácia. Inými slovami kolosálna krádež. Rozdiel je len v tom, koho z tej rozkrádačky obviňujú.

V rozhovore s Radičovou moderátor neustále spomínal hrubé čiary. Mali sme ich údajne spraviť po rôznych udalostiach. Nemyslím, že by sme mali robiť hrubé čiary. Tie môžete spraviť až vtedy, keď ste racionálne zhodnotili všetky pozitíva a negatíva. Až vtedy, keď ste do hĺbky preskúmali danú udalosť a dospeli k jednoznačným výsledkom. Pokiaľ sme nepreskúmali udalosti z minulosti Slovenskej republiky, tak čiaru robiť jednoducho nemôžeme.

Všetkých 5 rozhovorov nám ale jasne ukázalo, kto má pre Slovensko ako víziu, kto mu čo ponúka. Mečiar väčšiu občiansku angažovanosť a zodpovednosť pri voľbách, Dzurinda vycvičeného premiéra, Radičová prázdne frázy, Fico väčšiu mieru svojstojnosti a obhajoby našich záujmov a Heger kombináciu sebachvály a sebatrýznenia. Slovensko momentálne nemá žiadnu jasne definovanú víziu. Pokiaľ nemáme plán a víziu, nemáme ani cieľ a nemáme čo nasledovať a ani čo priebežne korigovať. Ideme od buka do buka.

Osobne si z týchto rozhovorov beriem jednu myšlienku – ísť do referenda a v najbližších voľbách začať konečne voliť podľa skutkov politikov, nie podľa rečí. To predpokladá prečítať si ich životopisy a pozrieť sa na ich výsledky. Tam je začiatok ozdravenia Slovenska.

Foto: Pixabay z pexels.com