Prečo sa nám nedarí postaviť sa na nohy

Nad tým, prečo sa nám ako štátu nedarí, rozmýšľam aj s manželkou odvtedy, čo sme išli po škole na čas žiť do Austrálie. Dnes a s týmito skúsenosťami som prišiel k týmto záverom.

Začnem definíciou, čo je vlastne štát. Definícii je niekoľko, podľa toho, či sa na neho pozerá sociológ, politológ, politik alebo občan. Prikláňam sa k nasledovnému tvrdeniu: Štát je systém na spravovanie spoločnosti, ktorý pri vplyve vonkajších faktorov zaisťuje rozvoj alebo aspoň prežitie národa bez toho, aby tento stratil svoju kultúrnu identitu. Zvyšok je evolúcia, ak je tlak vonkajších faktorov (napr. štátov, veľmocí, korporácii) silnejší, ako vie systém spoločnosti ustáť, potom štát zaniká. To isté ako u živočíšnych alebo rastlinných druhov.

Myslím si tiež, že v každej spoločnosti vzniká zhruba rovnaké množstvo inteligencie. Problém nastáva vtedy, ak je tento už beztak malý počet inteligentných ľudí nepretržite odsávaný von. V našom prípade to nie je len odliv odborníkov, ale najmä odliv mladej generácie, ktorá má prirodzene veľký hľad po poznaní a vzruchoch. Tie sú logicky bohatšie v bohatých štátoch. Podľa štatistiky polovica matematicky nadaných maturantov sa hlási na zahraničné vysoké školy. Zo sociológie zasa vieme, že mnohé manželstvá alebo rodiny sa formujú práve na školách. S odchádzajúcim maturantom nám s veľkou pravdepodobnosťou odchádza aj budúci otec alebo matka rodiny, ktorý si nájde svojho partnera v zahraničí.

Pri počte cca 5,5 milióna občanov nášho štátu je kritická masa vzdelaných ľudí menšia ako u väčších štátoch. Každý odliv cítime viac, ako veľké štáty. Rovnako to má vplyv aj na vnútroštátnu konkurenciu, ktorá je nízka. Všimnite si potenciál veľkých štátov – majú jednak dosť vlastných odborníkov, ale ako bonus dostávajú ľudský potenciál aj zvonka. Svojbytnosť a schopnejšie riadenie štátu možno pozorovať pri štátoch, ktorých počet obyvateľov je zhruba 10 miliónov. Iste sú tu aj výnimky, ale pozrite sa napríklad na pobaltské štáty. Sú dávané za príklad napríklad pri digitalizácii, na druhej strane doslova vymierajú. Predpovede hovoria, že v najbližšej dobe stratia ďalšie milióny obyvateľov.

Za problém sa tu vydáva mimoriadne nahlas korupcia. Podľa mňa je korupcia len následok, nie príčina problému, prečo sa máme zle. Popri malom štáte s príliš malou kritickou masou inteligencie tu máme problém individuálnej partizánčiny. Ak sa vyskytne problém, málokto vystúpi verejne a postaví sa proti nemu. Namiesto toho bude spolu s kolegami sondovať po okolí, kto sa ešte ozve a kto nie. Nakoniec to skončí tak, že sa neodváži otvoriť ústa. Keďže však musí nejakým spôsobom ustáť tlak, aký je na neho vyvíjaný, hľadá si cestičky, ako tlaku uniknúť. Hodí sa na PN-ku, nájde si nejaké tlačivo, nejaký kamarát mu niečo potvrdí. Namiesto toho, aby sa postavil šikane a zlu, bude hľadať cestu, ako ho obísť a pretrpieť. Dokonalejší príklad ako momentálne plošné testovanie som ani nemohol nájsť. Ľudia u nás nehľadajú zákonné spôsoby odmietnutia neschopnej vlády. Časť nervov vyventilujú na sociálnych sieťach a zvyšok cennej energie minú na hľadanie spôsobu, ako to odrbať. Korupcia je už len následok. Rovnako ako alkoholizmus samotný nie je problém. Problém sú psychické problémy, ktoré sa človek rozhodol ventilovať skrz pitie.

Takto isto si zamieňa príčinu za následok predseda lekárskych odborov Visolajský. Tvrdí, že Slovensko vedie rebríček úmrtí na alebo s Covidom na 1 milión obyvateľov. Zvyšok sveta má horšie čísla nakazených, ale pritom nižšie počty mŕtvych. Toto tvrdenie je znovu polovičaté. Za tento stav nemôže zlé zdravotníctvo. To je len medzikus. Môžu za to dva faktory – vonkajšie sily a tlaky (viď definícia na začiatku) a samotní ľudia, ktorí dopustili/tolerovali zlo. Ak sa navyše stretne veľký vonkajší tlak so zlyhaním ľudí vo vnútri štátu, katastrofa je na svete.

Mimoriadne zlé čísla úmrtí podľa mňa kopírujú len ostatné smutné prvenstvá, ktoré Slovensko drží. Prvenstvo v rakovine hrubého čreva, popredné miesta v srdcovo-cievnych ochoreniach, vysoká miera obezity a ďalšie. Zanedbávajú sa aj psychické následky pandémie, ktoré nefigurujú v žiadnej štatistike, no sú priamo zodpovedné za tzv. blbú náladu, ako to veľmi jemne nazývajú v médiách. Blbá nálada zasa pramení z neustáleho tlaku od politikov, nízkej životnej úrovne, rozpadu manželstiev a rodín, odlivu kapitálu, morálne aj mentálne podvyživeného parlamentu, súbojov veľmocí o priestor a zdroje a ďalších faktorov. To všetko má efekt násobenia, všetky tieto problémy násobia svoje pôsobenie na drobného človeka, ktorý nemá kapacitu ich ustáť pri plnom zdraví.

Pre začiatok liečenia je potrebné správne a pravdivo stanoviť diagnózu. Už to je polovica vyliečenia. Keď si priznáme, že sme malý a chudobný štát s nesvojprávnym riadením, až potom môžeme začať obracať veci k lepšiemu. Keď si uvedomíme, načo ten štát máme, až vtedy začneme od politikov požadovať, aby prestali byť hysterickí. Je to ako keby námorník začal fňukať, že na mori môže byť aj búrka. Chcete takého kapitána? Prečo si takého volíte? A keď ste už urobili chybu a vybrali si ho, prečo ho neodvoláte od kormidla? Individuálnou partizánčinou sa na tejto lodi nezachránite. Niekto sa tomu kapitánovi bude vyhýbať, niekto mu vynadá, ďalší sa s ním možno pobije, iný mu bude nalievať chlast aby sa mu zalíškal a mnohí začnú zo zúfalstva sami piť. Takýmto spôsobom pôjde naša loď ku dnu.

Je taká anekdota o topiacom sa, ktorý prosil Boha o záchranu. Išiel okolo čln, rybár mu ponúkol záchranu. Topiaci sa ju odmietol, že čaká na záchranu od Boha. Išiel okolo vrtulník, ponúkol mu záchranu. Aj tú odmietol. Nakoniec sa utopil. V nebi sa pýta Boha, prečo ho nezachránil. Ten mu odpovedá, že čo si myslí, kto mu poslal do cesty rybára a vrtuľník.

Preto neustále tvrdím, že topiaci sa musí zachrániť v prvom rade sám. Najprv tým, že prestane byť hysterický. Túto hystériu aktívne a mimoriadne silno živí už takmer rok Matovič, ale aj ostatní činovníci. Ak si chcete zachovať jasnú myseľ, nemôžete si túto hystériu pustiť na telo a už vôbec nie do hlavy. Následne si rozumne zvážte, ako budete postupovať. Čo sú naše priority, priority nášho štátu. Robí to automaticky aj naše telo keď sa topíme. V prvom rade zabezpečuje dýchanie, až potom vykrikovanie o pomoc.

Foto: Dave Ang z Pexels