Debata o tom, či a ako otvoriť školy sa bohužiaľ zvrtla zvyčajným smerom – masa ľudí nadáva na premiéra alebo ministra školstva. Pre príčinu treba ale zájsť inam.
Odpoviem vetami dvoch našich dejateľov. Prvým je Jonáš Záborský (1812-1876), náš básnik, dramatik, kňaz aj novinár. Prečítajte si krátku bájku o učiteľovi:
Stížnosti proti učiteľovi
Istá obec chcela
Vyhodiť svojeho učiteľa.
Prišli chlapi s veľkou zlobou
Pred farára so žalobou.
Jaká vina jeho? tento vetí.
Nuž zle učí naše deti,
Hlúpstva kadejaké len a smeti.
Učí jich o hviezdach na obloze,
O mašinkách, rušňoch a parovoze.
Vysvetľuje jim dúhu nebeskú,
Hovorí o hrmení a bleku.
Ukazuje jim stromy, kamene a zveri,
Ba i hory, rieky na papiery.
Vypravuje jim o dávnych vecach,
Ktoré už ani nie sú pravda viac.
Hromží proti strygám, snom, mátohám,
Jako by on bol najmúdrejší sám.
Deti naše teraz vecmi sa trudia,
O ktorých nepočuli ani starí ľudia.
Ešte i štepiť chlapcov učí,
A dievčatá pletením mučí.
Zato jemu platiť toľkú sumu?
Muž ten pošiel od rozumu.
Reči dopálili farára.
Avšak pýtal sa len krotko žalobníkov:
Povedzteže teda vy, čo má učiť žiakov?
Hm! vetili, nech jich učí maďarsky,
Latinsky a nemecky,
A dačo z kalendára.
Nepravda to? Bodaj by bola bájka stará.
Druhým dejateľom je Karol Kuzmány (1806-1866), spisovateľ, novinár, estetik, priekopník prekladovej literatúry, spoluzakladateľ a podpredseda Matice slovenskej, farár a evanielický biskup. Povedal nasledovnú vetu:
Ak chcete ďalej prísť, ako my dôjdeme,
treba vám viac vedieť, ako čo my vieme.
Cez túto optiku sa dívam na vzdelanie. Premiér na tlačovke povedal, že nad ním je zdravie, no podľa mňa sa mýli. Vzdelanie je nad zdravím, lebo len vďaka nemu si to zdravie viem udržať alebo k nemu prísť. Vďaka vzdelaniu viem, čo mi škodí a viem, ako sa vyhnúť návšteve lekára. Zdravie môže byť dar, ale bez môjho pričinenia ku mne samé nepríde. Bez môjho pričinenia o neho prídem.
Preto sa pýtam otázku – urobili sme dosť preto, aby naše deti boli vzdelanejšie od nás? Vyvinuli sme dostatočný tlak na premiéra a ministra školstva, aby sa konečne vzchopili a prestali robiť pokusy (legislatívne aj akékoľvek iné). Ozveme sa, keď vidíme zhovadilosti v učebniciach našich detí? Napríklad nenávistnú stránku zomri.sk v učebnici slovenčiny?
Je tu aj ďalšia možnosť. V každej škole máme školskú radu, kde máme volených zástupcov spomedzi nás rodičov. Ako sme pristupovali k tejto voľbe? Len sme dvihli ruku za toho, kto sa prihlásil len aby sa niekto prihlásil? Využívame tento inštitút dostatočne? Je to najbližší nástroj, aký máme k dispozícii, bližší ako vláda či premiér s ukradnutým titulom v pancierovej limuzíne hrajkajúci sa s Facebookom.
Tieto otázky by si mal každý doštudovať a zodpovedať sám.
P.S.
Na doplnenie debaty je tu článok, ktorý porovnáva prístup ku vzdelaniu počas pandémie v európskych štátoch aj to, akým spôsobom sú frustrované dnešné deti. Ten článok si môžeme spojiť aj s faktom, že 50% najnadanejších maturantov odíde na zahraničné školy. Tam si aj s veľkou pravdepodobnosťou nájdu zamestanie a založia rodinu. Pre toto sa máme dnes zle a v budúcnosti budeme mať ešte horšie. Nie pre korupciu, politikov či eurofondy.
Práve som na rádiu Jemné počul, čo (aj) vyrastá z našich detí. Dve moderátorky a jeden moderátor riešili, čo znamená slovo distingvovaný. Chlapec dal, keď sa ho dievčatá opýtali, že či mu náhodou nesmrdí z úst, dievčatá zas uzavretý… a veľmi sa na tom zabávali, keď museli použiť slovník cudzích slov, aby zistili pravý význam – taktný, jemný.
A takýto spolutvoria verejnú mienku.