Krátky sumár politických správ z Európy a Slovenska.
Píšte všetci modrým perom
Novinársky stav na Slovensku sa prepadol ešte nižšie. Potom, ako televízia TA3 robila svoje čachre-machre s rozhovorom so Sachsom, dala dlhoročná novinárka Anna Žitná Lučaiová výpoveď. Dala ju práve preto, akým spôsobom televízia zasiahla do jej rozhovoru.
Žurnalistika dlhodobo zažíva krízu a táto kríza sa nijako nelíši od tej ekonomickej. Aj tu ide v prvom aj poslednom rade o krízu morálky. Výsledok je autocenzúra, kedy si budúci novinári nedovolia písať iným, než modrým perom. A keď si vezmeme, akú mizernú hodnovernosť dnes žurnalistika v prieskumoch dosahuje, je na obzore jediné riešenie. Obnovenie základných pravidiel žurnalistiky – dať slovo obom názorovým stranám, informovať faktograficky a nezaujato, neobliekať si politické tričko atď.
Mimochodom, vôbec nie je paradoxné, ako nedôvera v novinárov takmer verne kopíruje nedôveru v politikov. Keď sa novinári rozhodli robiť politiku, resp. bodyguardov politikom, tak budú zdieľať aj ich nemilý osud.
Ešte dva príklady „modernej novinárčiny“. Osobne ju volám alternatívna novinárčina. Médiá uverejnili prieskum dôvery v politikov. Titulky hlásajú, že najvyššiu dôveru má Čaputová. Lenže v článku sa potom dočítate, že jej síce verí 41%, ale neverí jej 48%. Pripočítať treba aj čas. Jej dôveryhodnosť neprestáva padať. Ešte pred mesiacom bola na úrovni 43%. O akej dôveryhodnosti teda novinári píšu?
Druhý príklad bolo možné vidieť v denníku Pravda. Oslovili poslanca nemeckého parlamentu Christopha Schmida (SPD) s otázkou, aký má názor na Fica a Pellegriniho. Na úvod zaznela povinná vetička, že sa nechce miešať do slovenskej politiky, ale potom išiel v zabehnutej dráhe. Fico je podľa neho extrémista a zvyšok poznáte. Treba si položiť základnú otázku – aký bol cieľ osloviť práve tohto poslanca? Kto je ten tento poslanec, aby sa vyjadroval ku slovenským politikom? Schmid bol najprv vedúcim predajní siete Lidl, neskôr bol nezamestnaný až sa stal v roku 2008 starostom obce Alerheim (cca 1600 obyvateľov). Tam pôsobil 3 funkčné obdobia. Do nemeckého parlamentu (Bundestag) bol zvolený až v roku 2021. Tam je členom obranného výboru.
Takže ešte raz, na základe čoho má jeden nemecký poslanec (z celkového počtu 705 poslancov) hodnotiť našich politikov, keď je sám v nemeckom parlamente ani nie dva roky?
Zákaz porna
Táto téma rýchlo začala a rovnako rýchlo aj skončila. Otvoril ju poslanec Čepček, ktorý si okamžite vyslúžil výsmech. Najčastejší „argument“ je, že zákaz porna nás vráti do stredoveku. Je to odporný argument a v zdravej spoločnosti by sa nemal ani objaviť.
Porno je v prvom rade násilie. Vykresľuje scény, ktoré nemajú nič spoločné s normálnym spolužitím či láskou. Nehovoriac o tom, že pornoherečkou sa máloktorá stane z vlastnej žiadostivosti. Skôr sú to ekonomické dôvody (extrémna chudoba), podobne ako pri prostitúcii. Je nechutné, ak tzv. liberáli kritizujú pokus o zákaz porna, ale zároveň im nevadí násilie na ženách, ktoré sa tam deje. Pretože oni síce násilie na ženách vehementne odsudzujú, ale ausgerechnet pri porne nie, lebo to navrhol „názorový oponent zo stredoveku“. Tu už idú ženy zrazu bokom a treba bojovať za svoju svätú vec.
Rovnako bludné sú názory, ktoré tvrdia, že zákaz nič nerieši a ani nie je technicky možný. To povie len človek, ktorý nechce nájsť riešenie. Samozrejme, že tu nejde o tom, zakázať porno totálne. Ani netvrdím, že sa to dá. Bohato ale postačuje jeho obmedzenie. Je nemysliteľné, aby boli 10-ročné deti na ňom už závislé. Resp. aby mali dlhodobé psychické následky. Je nemysliteľné, aby sa nám exponenciálnym rado rozrastal počet rôznych úchyliek a závislostí. Ak liberáli spolu s novinármi takto rýchlo umlčia debatu o duševnom zdraví detí, tak je tu niečo vo veľkom neporiadku. Nedoriešili sme obrovský nárast domáceho násilia počas tzv. pandémie a takéto vzorce správania problém ďalej prehĺbia.
Riešenie existuje. Doména s koncovkou .xxx. Na nej by mali byť zaparkované všetky porno-stránky. Výrazne by to zjednodušilo fitrovanie obsahu. Na domácej wifi by ste potom nemuseli nastavovať dlhý blacklist, stačilo by filtrovanie podľa domény. Príčetnejší prevádzkovatelia porno-obsahu to už používajú. O ďalšie sa môže postarať štát. Keď sa vedia výrobcovia dohodnúť na jednej nabíjačke pre mobily, prečo to nejde pri ochrane detí: Prečo ide dohoda pri biznise, ale nie pri základných veciach?
Debata o zákaze porna pre deti musí pokračovať až do vyriešenia problému. Inak nám tu vyrastie generácia násilníkov.
Sociálne deviácie
Pri téme ešte na chvíľu zostaneme. Aby som vysvetlil pojem z podnadpisu – nejde o mentálnu úchylku. Sociálna deviácia je napríklad krádež alebo vražda. Teda akékoľvek proti-sociálne správanie.
V progresívnych Spojených štátoch rozšírilli zoznam takýchto deviácii o nový pojem – wilding. Ide o synchronizované besnenie mládeže. Deje sa najmä vtedy, keď sa po zime oteplí a mladí koordinovane vyrážajú do ulíc, kde ničia všetko, čo im príde do cesty. Malá ukážka je v tejto reportáži.
Niektorí okoloidúci to komentujú slovami „bad parenting“, teda zlyhanie rodičovstva. Myslím si, že ide skôr o zlyhanie spoločnosti ako takej. Pokiaľ spoločnosť produkuje takéto javy a dlhodobo ich nerieši, tak je žiaľ odsúdená k rozpadu.
Začala sa volebná kampaň
Ona sa neoficiálne začala omnoho skôr, preto teraz beží už na plné obrátky. Slovensko zamorili svojimi billboardami napríklad politici zo strany SaS, kde napríklad Gröhling sľubuje, ako pripraví naše deti na budúcnosť. Škoda, že billboard neprešiel korektúrou. Malo tam totiž stáť – Pripravia naše deti o budúcnosť.
Mimoriadne nechutné je aj to, keď sa ich politici na sociálnych sieťach chvália novými profilovkami, ktoré im nafotil nejaký profi fotograf. Toto je správanie pubertiaka a nie dospelého človeka. Nuž a deti nemajú čo hľadať v riadení štátu.
Kampaň si robia aj progresívci s mladým Šimečkom na čele. Ten zasa sľubuje, že sa to dá aj normálne. Čo je jeho verzia normálnosti nevieme, pretože sa doteraz nijako výrazne neprejavil. Sedí v europarlamente, kde ho urobili podpredsedom. Nedá sa ubrániť pocitu, že to miesto má len vďaka akejsi nepísanej kvóte – musíte mať toľko žien, toľko prisťahovalcov, toľko LGBTI+ a toľko ľudí z Ostbloku. Vedúce miesto vo svojej strane dostal tiež pomerne ľahko a len občas sa objaví na obrazovke správ, kde niečo komentuje ako europoslanec. Inak o ňom nevieme nič. Netušíme, ako sa zachová pri zásadných otázkach. Progresívci sa zjavne nepoučili z toho, čo sa dnes deje Hlasu. Aj ten dlho lavíroval vo svojej bezpohlavnosti, ale na konci dňa musel výjsť s pravdou von. Nepotrebujeme ďalšiu plastelínu. A v riadení štátu už vôbec nie.
Mimochodom, všímate si, ako dlhodobo zamieňam pojem politika za spojenie riadenie štátu? Robím to cielene, pretože ľudia majú dosť politiky. V tom s nimi súhlasím, aj ja jej mám plné zuby. Nikdy by sme ale nemali mať plné zuby riadenia štátu, pretože na tom to celé stojí a padá. Potrebujeme do Národnej rady aj Vlády SR vniesť viac riadenia štátu a ubrať nechutnej politiky.
Nie je to s nami také zlé
Nepremiér Heger mimoriadne rád reční v superlatívoch. Hovorí o tom, ako bola pomoc jeho vlády historická, najväčšia alebo bezprecedentná. Problém je, že ak sa náhodou ocitne na cudzej pôde, tam neváha ani sekundu nabrýzgať na vlastný štát a jeho občanov. Takto sa minule rozrečnil na pôde rakúskeho veľvyslanectva o tom, ako sme vraj v područí ruskej propagandy a aké neblahé následky to pre nás má.
Jeden by sa mohol na Hegera nahnevať, ale v podstate nám spravil službu. Roztrúbil do sveta fakt, že nie sme vymletí euro-americkou propagandou a nežerieme ich seno. To muselo u „našich západných partnerov“ vzbudiť zdesenie. Ak nás chceli zožrať (ekonomicky, sociálne aj kultúrne), tak sa im nepekne zadrhneme v krku. Preto nechajme ich politické mimovládky ďalej robiť svoje rebríčky propagandy.
Jediné, na čo by sme si naozaj mali dať pozor, je pozorne kontrolovať politikov, aké majú predošlé skúsenosti s riadením. Teda aké majú výsledky a čo hovoria o nich činy. Ešte viac by sme si mali dať pozor na ich egá. Pri tejto vete sa dívam najmä na tzv. pronárodné strany, ktorých predsedovia sa nevedia zmestiť do kože. Nepotrebujeme ďalšie kulty osobností. Potrebujeme spoluprácu.
Asertivita voči SŠA a kolektívnemu Západu rastie
Čoraz viac štátov na svete vidí „plody demokracie“, ktorú sa za každú cenu snažia pretláčať Američania a ľudia západného sveta. Reakcia je logická – rastie odpor.
Po chaose na Blízkom východe a vstupe Ruska do tohto dlhoročného dvorčeka anglosasov sa tam konečne začal proces obnovovania mieru. Saudi rokovali s Iránom, ukľudňuje sa to aj v Jemene. Namiesto toho sa rozhorel ďalší konflikt v Sudáne a zrejme sa nemýlim, ak budem tvrdiť, že v tom majú znova prsty anglosasi. Sudán bol totiž od roku 1898 do roku 1956 ich kolóniou a mnohé väzby pretrvali až dodnes.
Asertívne sú dokonca aj štáty južnej Ameriky, ktoré sú dlhodobo brané ako tzv. „zadný dvor USA“. Najhlasnejšie jedná Brazília. Čoraz častejšie vypúšťa pomerne šokujúce vyhlásenia aj inak zdržanlivá Čína. Väčšinou to robí ústami rôznych veľvyslancov alebo nižších úradníkov. Odpovedá aj iným spôsobom. Napríklad hneď potom, ako tam bola na návšteve von der Leyenová, uskutočnila Čína cvičenie pri spornom Taiwane.
Ozýva sa aj ekonomický spolok ASEAN, ktorý združuje štáty južnej Ázie a reprezentuje 8,5% svetovej populácie. V poslednej správe naznačuje, že chce opustiť obchodovanie v dolároch, eurách aj jenoch. Navyše uvažuje Indonézia aj o tom, že prestane používať služby kartových spoločností Visa a Mastercard. O podobných menších ekonomických spolkoch budeme počuť čoraz viac. Zato, že o nich nepočujeme v našich propagandistických médiách ešte neznamená, že neexistujú alebo sa nerozvíjajú.
Na ekonomickom poli sa svet začal dedolarizovať a čoraz viac obchodov sa uskutočňuje v národných menách. Nech mi ešte nejaký bývalý mainstreamový plátok skúsi povedať, že pád dolára je konšpiračná teória, ktorú tzv. alternatíva roztrubuje už 10 rokov. Práve naopak, mnohí analytici videli ten vývoj vopred. Rovnako tak chápu, že dedolarizácia nie je proces, ktorý stihnete urobiť za jedno volebné obdobie. Ten proces začal dávno, a teraz sa dostáva do finále.
Nemci sa odpojili
Dlho tam prebiehala debata o tom, či predĺžia životnosť posledným trom jadrovým elektrárňam. Nakoniec ich vypli úplne, presne v sobotu 15. apríla. Čím budú stabilizovať svoju energetickú sieť mi nie je celkom jasné, pretože vrtule a solárne panely vnášajú do siete nebezpečné výkyvy, ktoré im pomáhajú vyrovnávať všetci ich susedia.
Pamätám si, ako som čítal analýzu rakúskej armády venovanej tematike blackoutu. Nie toho Matovičovmu, ale energetickému. Písal sa rok 2012 a rakúska armáda pre potreby civilnej ochrany obyvateľstva vydala takmer 100-stranovú analýzu, kde konštatuje to najpodstatnejšie. Citujem zo strany 49:
„Darüber hinaus vermeldete der
deutsche Übertragungsnetzbetreiber
Tennet, dass die Anzahl der kritischen
Netzeingriffe massiv angestiegen sei.
So waren derartige Netzeingriffe 2003
zweimal, 2010 schon 290 Mal und 2011
bereits an die 1 000 Mal erforderlich.
2012 waren ebenfalls rund 1 000 Eingriffe erforderlich, die jedoch aufwändiger und teurer als 2011 waren.“
Stručný preklad – v roku 2003 boli potrebné dva vážne zásahy do energetickej prenosovej sústavy (na jej stabilizáciu) 2x, v roku 2010 už 290x a v roku 2011 už 1000x. V roku 2012 to bolo tiež okolo 1000x, ale tieto zásahy už boli drahšie. Vidíte ten skokový nárast? A to hovoríme o roku 2012. Hľadal som aktuálnejšie dáta a našiel som tento graf. Nárast kritických zásahov, aby nevzniklo preťaženie prenosovej siete narástol z roka na rok neúmerne. Pri niektorých rokoch sa dokonca zdvojnásobil.
Prajem Nemcom, aby im to nekľaklo, pretože v opačnom prípade to budeme znovu my, Východoeurópania, kto ich bude sanovať a vyťahovať z katastrofy.
Foto: Rodolfo Clix z pexels.com