Zopár dní vyprodukovalo množstvo udalostí, ktoré do seba pekne zapadli. Iné sa len zopakovali v čase.
V parlamente
Začalo to parlamentným cirkusom. Kotlebovci začali robiť cirkus. Až taký, že sa nápadne podobali na svojho veľkého učiteľa – Matoviča. Čo dosiahli? Zabránili podpisu? V prvom rade zabránili tomu, aby v pléne odzneli všetky zásadné pripomienky. Dosiahli len to, že celá rozprava bola zrušená. Ak by to naozaj mysleli vážne, mali obliehať parlament minimálne niekoľko dní za sebou. Alebo robiť iný typ obštrukcií. Vzdali to hneď po prvom dni. To jasne ukazuje, na koho pracujú. Slovensko to opäť nie je. Robia to takto od začiatku. Urobili to vtedy, keď Kotleba kandidoval na prezidenta. Urobili to vtedy, keď nehlasovali za vrátenie slovenského zlata z Británie. A pri tucte ďalších akcií.
Pred parlamentom
Nepochlapili sa ani občania. Politici síce skúsili zvolať protest, aj zverejnili motivačné prieskumy, že väčšina z nás tú zmluvu odmieta, ale to bolo všetko. Rovnako ako kotlebovci, aj občania mali možnosť protestovať každý boží deň. Takto z toho bol jednotlivý výstrel. No aj ten úspešne rozložili kotlebovci. Stačí im priniesť svoj zelený stan a vlajky. Tieto dve veci stačia na mediálny odpis akéhokoľvek protestu. Ani sa nemusia pobiť či vulgárne nadávať. Mimoriadne lacné riešenie na ničenie protestov. Aj tu platí, že pokiaľ sa ľudia nenaučia vytlačiť ich mimo a dať im jasne najavo, že nepracujú pre naše dobro, dovtedy si budú jazdiť po Slovensku a sabotovať. Pre úplnosť, nepochlapil sa ani Smer či Hlas. Svojim spôsobom to bola povinná jazda, museli si niečo zakričať, ale tam skončili aj oni.
Po podpise zmluvy
Blaha zverejnil fotky a mená poslancov, ktorí zahlasovali za zmluvu. Keby to nespravil on, ľudová tvorivosť alebo iný politik by urobili to isté. Koalícia to odmietla ako hulvátstvo a fašizmus, ale zároveň dostala záchval amnézie. Už si nepamätá, ako Remišová zverejnila svoje známe pexeso s prečiarknutými hlavami a komentárom, že „pôjdu dole“. To bolo samozrejme v poriadku, to nikoho nepoburovalo.
Veci sa chytili bežní ľudia a začali poslancom lepiť na ich bydliská odkazy. Niektorých konfrontovali aj osobne. Poslanci dostali, jak sa hovorí v intelektuálnych kruhoch, tzv. fídbek. Moderné slovíčko, prečo sa im zrazu nepáči? Tu vidíme v praxi, prečo treba zmeniť volebný zákon – konkrétne jeden volebný obvod. Nie je možné, aby v parlamente sedela napríklad mikrostrana, ktorej všetci členovia bývajú v Bratislave alebo jej okolí. Presne o tomto je demokracia. O tom, že občan má mať dosah na svojho poslanca. Má mať možnosť konfrontovať ho osobne, prejednávať s ním svoje starosti a požiadavky. Pretože na to poslanec je. To je jeho práca a poslanie, na to prisahal. Nenabádam na násilie a píšem to neustále. V žiadnom prípade nerobiť nelegálne akcie. Na druhej strane ale verejný činiteľ musí strpieť nevôľu svojich voličov. Dupľom, ak vyvádza nezmysly. Mimochodom, nedávno sa jeden americký demokratický senátor sťažoval, že jeho kanceláriu zaplavili telefonáty od nespokojných voličov. Tým sa nemal chváliť, mal sa za to hanbiť. Ale taká je dnes doba, ľudia sa chvália vlastným chrapúnstvom, svojou hlúposťou a všetkými svojimi neduhmi. Chvála zato patrí sociálnym sieťam, ktoré takéto správanie podporujú a ukazujú ho v plnej nahote.
Korunu tomu celému nasadil Heger. Dnes vo večerných správach RTVS zaznela od neho veta, že poslanci majú mandát od ústavy a že by nemali byť vystavení takémuto obťažovaniu. Premiér nášho štátu nečítal vlastnú ústavu? Mandát poslanca pochádza od OBČANA, od nikoho a ničoho iného. Ústava to len zaznamenáva.
Čo teraz? Teraz už len jediné. Len sa konečne poučiť. Byť gramotný, pokojný a najmä dôsledný. Ako pri organizovaní štátu, tak pri kontrole poslancov a všetkých, ktorí pracujú vo verejnom záujme. Pretože verejný záujem sme my.
Foto: Gratisography z Pexels
🙏